Šepot nádeje

Prológ

„Nikdy nevešaj hlavu. Nikdy sa nevzdávaj, neposaď sa a nesmúť. Nájdi iný spôsob." Satchel Paige, bývalý hráč baseballu

Tematická hudba, ktorá rozozvučí z televízie po dedkovi, je u nás v byte dobre známa. To, že ju počujem, stále oblečená do čierneho, so špirálou stečenou po tvári a vyschnutými stopami po slzách na oboch lícach, znamená len jedno. I keď jeden život sa skončil, svet pokračuje ďalej. Aj napriek tomu, že dedo už nie je medzi nami, jeho obľúbená televízna show jednoducho neprestane vysielať.

Na čo myslel, pred tým ako odišiel? Pomyslel si na to, že už neuvidí dnešný špeciál s hokejovou a futbalovou rodinou známych Slovákov, ktorá ma za akúsi úlohu porovnať intelekt týchto dvoch športov? Keď poslednýkrát vydýchol, bol to vlastne vzdych nad tým, že smrť mohla počkať ešte pár dní, aby si mohol ponadávať na účet jeho najobľúbenejšieho bývalého hokejistu?

Pochybujem.

Prisadnem si na gauč k Vierke, mojej sestre a k môjmu najmladšiemu bratovi – jednému z dvojčiat - Paľkovi, ktorý si už síce uvedomuje, čo bol dnes za deň, ale nevie ako veľmi permanentná smrť vlastne je. Sebecky, Vierka i ja, z jeho nevedomosti berieme šťastnú energiu, ktorú nám, svojou naivitou, dáva.

Moderátor v obleku, s pre neho typickou každou ponožkou inou, ktorá mu vykúka z vykasaných nohavíc, spraví koliesko okolo malej hŕstky štúdiových divákov a nakoniec sa dostane aj k súťažiacim. S nastavenými rukami prebehne medzi obe pätice rodín, ktoré stoja na každej strane pódia. Potlesk, burácanie a samozrejme aj tá typická melódia, sú podporované umelými prídavkami potlesku.

Keď sa postaví pred svoje stanovisko, zjavne udýchaný z pol minútového maratónu, jeho miliónový úsmev ožiari obrazovku.

„Je čas na Rodinný večer!" skríkne názov televízneho programu, ktorý u nás doma sledujeme pravidelne každý deň. Dnes je však sobota, niečo krátko po konci školského roku a zároveň je výročie úmrtia slávneho hokejového veterána, ktorý založil školu pre mladé talenty. Práve pre ňu, sa táto špeciálna epizóda, snaží vyzbierať peniaze.

„Dnes tu máme špeciálnych hostí. Rodinu Švedlárových na jednej strane." Rukou ukáže na päticu rodinných členov slovenského trénera futbalovej reprezentácie. Po ich tvárach prebehne kamera jednotlivo. Každý na nej má súmerný, priateľský úsmev. „Ste pripravení na akciu?" vyzve ich a diváci z toho šalejú.

„Neznášam jeho uškriekaný hlas. Keby som ho mala mať doma, radšej ohluchnem," zanadáva mamka z kresla, v ktorom ešte pred troma dňami pokojne sedel dedko a popíjal svoje pivo, zatiaľ čo pozoroval život, namiesto toho, aby ho žil.

Peťko, druhé z dvojčiat sa hrá na zemi a kotúľa si svoju futbalku, ktorú má doma zakázanú kopať alebo hádzať. Jedným okom sleduje svoje veľké idoly v televízii, ale druhým pozoruje Paľa a súťažia v tom, kto najhlasnejšie grgne. Vierke to pripadá zábavné a zachichoce sa. To jej však vydrží do chvíle, kým niečo z ich zábavky ucíti.

Vďaka ich zábavke, však nepočujem mená, ani tituly rodiny. Ba ani to, či sú pripravení na boj.

„Na druhej strane máme rodinu Bachovú a podľa výrazov v ich tvári, dnes prišli vyhrať!" moderátorov hlas sa mi stráca v grganí a hromžení mojich rodinných príslušníkov.

„Namyslenci. Starý sa na ulici nevie ani pozdraviť a panička nevstúpi na ten istý kúsok zeme ako my ostatní, chudáci," mama pokračuje vo svojom komentovaní. Netuším prečo to pozeráme, keď to tak veľmi neznáša. Možno práve preto, aby sa mala na čo sťažovať alebo to má ako ja, chce si zachovať deda, jej otca, v živej pamäti. „Nie je nič horšie ako sa dívať na bohatých ľudí, čo sa snažia ešte viac zbohatnúť."