Šepot nádeje

1 - Katka

„Nepamätám si, že by som sa niekedy pred tým hanbil za svoje telo. Ono to prichádza až keď som príliš dlho v šatni." Joe Thornton, hráč San Jose Sharks, NHL

Apríl 2024

Na striebornej medaile, je niečo smutne krásne. Ten pocit, ktorý so sebou prináša je trpko kyslý. Mala by im priniesť radosť, ako každé ocenenie. Podľa výrazov na ich tvárach, to však skôr vyzerá ako na milión ton smútku a sklamania.

Nie sú prví.

Ich chrbty sú ohnuté, spotené tváre pokrčené, brady opreté o hokejky, niektorí dokonca vyzerajú na pokraji plaču. Červená, zlostná tvár hlavného brankára je najvýstižnejšie zobrazená emócia, ktorú majú i tak všetci spoločné.

Konečný výsledok je 4:3 po samostatných nájazdoch. Jedno pošmyknutie obrancu z prvej formácie tesne pred bránkou a je všetkému koniec. Toto bol ich posledný zápas a stav bol vyrovnaný.

Dostali sa až tak ďaleko, je už takmer máj. V konečnej fáze ročníka sa neocitli už roky. Striebro im zdobí krky. Prináša im to toľko dôvodov na oslavu. Namiesto toho vidia len smútok, sklamanie a prehru.

Môj starý otec často hovorieval, že je jedno či náš obľúbený tím vyhrá alebo prehrá. I tak chlieb nebude lacnejší. A je to pravda. Zajtra to už bude mrzieť menej, o týždeň si na to ledva spomenieme a o rok to bude len zabudnutá spomienka.

Tak, či tak, všetko bude znova dobré. Ale až zajtra.

Mám chuť im zakričať: „Hej vy! Je to len šport, len práca, len zábava, neumriete, ak nevyhráte. Stávajú sa aj horšie veci!" ale potom by som sa zaradila len medzi ostatných pokrytcov. Nikdy som nemala možnosť byť v nejakom tíme a na mojich pleciach neviselo šťastie desiatok tisíc divákov z tohto mesta, trénerov, spoluhráčov, či rodiny, ktorá mi moju kariéru financovala.

A tak mlčím a dívam sa z výšky tribún smerom na ľad. V duchu ich potľapkám po ramene a zašepkám im, že všetko bude dobré.

Nemám čas na dlhé dumanie. Mužom na ľade pracovná zmena síce končí, ale moja, v tom istom momente, len začína.

Keď sa pozriem hore, do výšok tmavomodrej železnej konštrukcie, s povzdychnutím si uvedomím, že papierové konfety neustále dopadajú na zem.

Nie je nič horšie, ako vyčistiť kúsky malého, nepoddajného papiera zo všetkých miest na štadióne. Rady okolo mňa sú ním posiate a čím viac ľudí odchádza, tým viac ich pribúda.

Z reproduktorov stále hrá pesnička od Queen - We are the Champions. S metlou si pozhŕňam papieriky na zem a následne ich posuniem na lopatku. Päť sedadiel a potom ďalšie tri.

Gratulácie sa pomaly končia, prvý hráči začínajú schádzať z ľadovej plochy. Najprv víťazní a noví šampióni – hostia – a potom aj tí naši.

Hostia si už istotne pripravujú hlasivky na ďalšie oslavy a pospevovanie v autobuse, ktorý ich odvezie domov, na juh. Pesničky ako Aj tak sme stále frajeri alebo Jede, jede mašinka bude ich jediný triezvy šofér počúvať toľkokrát, až sa mu z toho bude točiť hlava.

Po prvom celom rade na tribúne si spravím pauzu. Ruky si opriem o zábradlie, hlavu uložím na ňu.

Hokejisti, i keď stále sklamaní z prehry, mierne ožívajú vďaka burácaniu skalného fanklubu. Jedni kričia a druhí do ich rytmu skáču po ľade.

Tréneri nie. Okrem hlavného, ktorý je zároveň aj majiteľom klubu, pána Bacha, s ním ostal len jeho syn. Oni dvaja, namiesto osláv, však po sebe nahnevane pokrikujú.