Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Tu es aveugle ou quoi? Merde!*" Zvolal mužský hlas a Bijou od ľaku podskočila. Neuvedomovala si, že do niekoho vrazila. Bola ponorená vo svojich myšlienkach. Rukami nahmatala stenu a pomaly sa o ňu oprela. Pár krát zažmurkala a snažila sa zachytiť obrysy postavy.
„Prepáčte...j-ja nevidela som vás. Ospravedlňujem sa." Zakoktala sa a zhlboka dýchala. Pierre hľadel na zmätené dievča stojace pred ním, ktoré síce hovorilo naňho ale pozeralo sa úplne inde. Privrel viečka silno k sebe, keď si uvedomil čo jej povedal.
„Ja sa ospravedlňujem. Nevedel som...nevedel som, že naozaj nevidíte. Bolo to odomňa nepekné." Podišiel k nej a Bijou presunula oči na jeho siluetu. Bijou bola nevidiaca ale videla aspoň obrysy. Bola tu mala nádej, že po operácii by sa jej zrak mohol zlepšiť. „Treba vám pomôcť? Kam idete?"
„Nie to je v poriadku. Trafím sama ale ďakujem." Pokúsila sa o úsmev.
„Nie, nie trvám na tom." Bijou sklonila hlavu a povzdychla si.
„Chcem ísť von. Som v tejto nemocnici zavretá už týždeň. Vonku je vraj pekná záhrada. Chcela by som ísť tam."
„Dobre teda. Zavedieme vás tam."
„Bijou." Vystrela pred seba ruku načo sa Pierrovi objavil na tvári jeho široký úsmev.
„Pierre." Prijal jej ruku. Telom Bijou prešla v momente vlna energie a zahanbene sa usmiala.
❄️
„Nie je ti zima? Celkom sa ochladilo." Spýtal sa jej Pierre sediaci vedľa nej na lavičke.
„Och nie. Konečne som vonku." Usmiala sa a otočila sa naňho. „Ďakujem Pierre." Pierre ju len v tichosti sledoval s malým úsmevom na perách. Bola nádherná. Vyzerala ako anjel a on nedokázal z nej spustiť oči. Jej vlnité blonďavé vlasy jej vietor rozfúkaval do strán a modré oči jej žiarili ako dva nádherne diamanty. Líca mala od chladného počasia červené, čo jej na kráse len dodávalo. Schovala si ruky do vreciek na bunde a nos si zaborila do šálu. Zrazu na pleciach pocítila teplo látky a príjemnú mužskú vôňu.
„Neverím ti, že ti nie je zima." Šepol Pierre a upravil jeho bundu na jej pleciach. Bijou sa len krátko usmiala a otriasla sa od tepla. „Mali by sme ísť dnu, budeš chorá." Postavil sa Pierre, chytil ju za ruky a pomohol jej. Spolu prešli do jej izby a Bijou mu hneď vrátila jeho bundu.
„Ďakujem Pierre. Naozaj." Opatrne si sadla na posteľ a Pierre ju neustále sledoval. Bola rada, žekonečne bola von aj keď nemohla vidieť tú krásu. Pierre jej však všetko opísal čo jej bohate stačilo. Na tykýto život už bola zvyknutá.
„Môžem sa za tebou zastaviť aj zajtra? Teda..." rýchlo sa zháčil, pretože si uvedomil čo povedal. „Teda ak nemá kto k tebe prísť, rád by som ťa znova zobral do záhrady."
