You Saw Me Broken...

3.

Veci som hodila na miesto vedľa seba a zvalila sa na sedadlo v autobuse.
Dnešný deň bol vyčerpávajúci, tak isto ako tréning.
Znova začalo pršať.
Kvapky sa naháňali po oknách autobusu a rozmazávali krajinu za nimi.
Tmavé oblaky zasiahli oblohu a v diaľke pri kopcoch zahrmelo.
Rozhliadla som sa po autobuse.
Babičky, ktoré tu boli so svojimi vnúčatami, na mňa a moje veci na tréning, pôvodne určených pre chlapcov, pozerali opovrhlivo a zase ich vnukovia na mňa pozerali so záujmom.
Vlastne, po čase som si na to už zvykla.
A ani sa tým netrápim.
Väčšina ľudí v dnešnej dobe len hodnotí a komentuje iných.
Stačí, že idem po meste s mojou obrovskou taškou a hneď si za to vyslúžil pár nepekných pohľadov.
Načo sa tým ale trápiť?
Ja milujem to, čo robím, prečo by som sa toho mala vzdať len preto, že niekto má na to iný názor?
Samozrejme, nepoviem, kebyže sú to rodičia a to, čo by som robila by bolo zlé.
Po tvári mi prebehol posledný lúč slnka a skryl sa za mraky valiace sa po oblohe.
Slnko zhaslo tak, ako to slnko, ktoré niekedy bývalo v mojom živote.
Bolo, a odrazu zmizlo.
Ostali len nádherné spomienky, na ktoré nikdy nezabudnem.
Nikdy.

☆☆☆

Zvalila som sa na posteľ a zavrela oči. Mala som chuť len na jediné: spať.
A možno ešte jedlo.
Ticho v mojej izbe prerušilo vybrovanie mobilu.
Jemín, kto čo zase chce.
Prekrútila som očami, prevalila sa na druhý bok a nahmatala mobil.
Správa od neznámeho čísla.
Hm?
Rozklikla som to- veď treba aspoň pozrieť.
Stálo tam toto:

Naozaj si v poriadku Mel?
-Max

Dobre, takže postupne.
Odkiaľ má dofrasa moje číslo?
Ja som mu ho predsa nedávala.
A druhá vec... Čo mu mám odpísať?
Áno som alebo to, že som chvíľami na pokraji opakovaného psychického zrútenia?
Stále nerozumiem, prečo sa o mňa stará. Rada by som sa ho to opýtala, ale verte mi, naozaj na to nemám odvahu.
Čo keď si to len nahováram?
V každom prípade, nechcem mu ublížiť.
Dnes som už zranila Becky, nechcem aj jeho.
Nakoniec som naklikala toto:

Neviem Max. Snažím sa byť, ale asi mi to moc nejde.
-Mel

Pozrel si to, ale už neodpísal. Asi sa zamýšľal nad mojou odpoveďou hodnotu diplomata.
No nič. V pondelok sa budeme musieť zahrať na Sherlocka a zistiť, odkiaľ má moje číslo.
Ach Max, motáš mi hlavu...

☆☆☆

,,Melanie!"
Z driemot ma vytrhol hlas našej matikárky.
,,Prečo nepočúvaš? Na hodine nemáš spať. Na to máš doma posteľ!"
Ach jaj, to mám mať energiu ešte aj na jej škrekľavý hlas?
,,Pardon."
Triedou prebehol šum a tichý smiech.
,,Vstávaj a poď k tabuli. Vypočítaj toto," ukázala rukou na tabuľu.
Zaškúlila som do zošita, pretože všetko som už mala dávno vypočítané.
So zívnutím som podišla k tabuli a zobrala kriedu.
Ešte zaspatá som niečo napísala na tabuľu a vrátila sa do lavice.
Viem, že by som v takejto situácii zívať nemala, ale nemôžem ísť proti potrebám môjho tela.
Od matikárky som si vyslúžila škaredý pohľad, no ďalej ma už nekomentovala.
Ten príklad som mala dobre, chvála Bohu.
Matika je asi jediná vec, ktorá mi ide.
A ešte telesná.
Inak som v priemere dobrý až chválitebný žiak.
Totižto, ak sa venujete niečomu ako je hokej, nemôžte očakávať, že budete mať čas a energiu na poriadne učenie sa na to, aby ste mali čisté jednotky.
Aspoň podľa mňa.
Samozrejme, v triede máme ľudí, ktorý majú čisté jednotky, ale ja nechcem stráviť celý život s nosom v knihách.
To nie je nič pre mňa.
Nie je to pre mňa život.
Z myšlienok ma vyrušil štuchanec lakťom.
,,Ideš na tréning?" opýtala sa Beck, sediaca vedľa mňa.
Od soboty sme toho moc medzi sebou neprehovorili.
Čo vám poviem. Zbabrala som to. Poriadne.
,,Hej. Ty?"
Len prikývla a ďalej sa venovala svojmu zošitu.
,,Beck ja... mrzí ma to, čo som povedala," šepla som, aby nás učiteľka nepočula.
,,Teraz to nechcem riešiť Mel. Nie, keď je tu tá stará striga a hádže na nás vražedné pohľady," pošepla mi naspäť a ja som sa uškrnula.
Učiteľka mi je momentálne úplne ukradnutá.
Ja mám aj iné starosti ako sa zaoberať ňou a matikou.

♡
Ďakujem za prečítanie.
_nightthoughts__