Jedovatý kráľ

6. kapitola

      Moje srdce vynechalo úder.
     "Čo tým myslíš?" Bernard obišiel koňa a sadol si vedľa mňa. Mala by som sa odsunúť, nie je patričné byť takto blízko iného muža, ako toho, za ktorého idem, no nedokázala som sa pohnúť.
     "Pôvodný plán bol, že ho priotrávim na plese. To preto som odišiel zo sídla, aby som sa tu infiltroval. No potom som stretol teba, išiel som po novú várku pochutín,  zasnúbila si sa..." zaťal sánku, "tvoj pán si ma zavolal, že sa všetko mení. Nový plán mi bol vyjavený len pred pár dňami v sídle." hovoril s tvárou blízko mojej. Všimla som si šrámy, ktoré sa mu tiahli od kľúčnej kosti až ku sánke. Musel ich získať ešte keď pracoval na pánových poliach.
     "Ja som však okrem inštrukcií nedostala nijaké informácie, čo sa bude diať po kráľovej smrti, alebo kedy je vôbec predpokladané, že nastane." Jeho viečka klesli k zemi. Zdalo sa, že si v hlave prehráva celý plán a ráta, čo mi z neho vyjaviť. Napokon svoj pohľad zdvihol. Začal rozvážne vysvetľovať: 
     "Jed funguje v podstate jednoducho. Skladá sa z niekoľkých látok. Všetky vie telo v poriadku spracovať a vylúčiť, okrem jednej, ktorá je veľmi jedovatá. Čím viac dávok kráľovi podáš, tým viac toxínov sa v jeho tele nahromadí a keď ich bude prebytok, organizmus skolabuje. Vyzerá to ako zástava srdca. Zvonku sa nedá znať, že za smrť môže jed." Spomenula som si na poznámku v liste:
     
     ...ale nepodávaj ho vo väčších dávkach, účinok by bol príliš nápadný...

     Bern pokračoval:
     "Z kráľovej smrti Ťa môže upodozrievať jedine kráľova matka. Nevieme o nej veľa, no jej paranoidná podozrievavosť je priam do očí bijúca." Môj výraz zostal kamenný. Kôň svojím kopytom zavadil o Grétkinu sukňu a tá sa roztrhla. Bolo mi to jedno. Bern schytil moju tvár do dlaní a otočil si ma k sebe. 
     "Nech sa stane čokoľvek, odbojári sú pripravený. Som tu ja, Greta, palác je pretkaný spojencami, ktorí chcú zvrhnúť monarchiu. Viac ti povedať nemôžem, no chcem ťa uistiť, že všetko je zariadené tak, aby si bola v bezpečí." Môj výraz sa nezmenil. 
     "Keď je vás tu tak toľko, prečo ho nemôže otráviť niekto iný?" šepla som bezradne. Každá sekunda tohto rozhovoru mi padala na hlavu ako ťažký kameň. 
     "Zália, revolucionári nie sú zjednotení. Tvoj otec je veliteľom len jednej zo skupín, ktoré postupne infiltrujú palác a snažia sa kráľa skántriť."
     "Tak prečo sa jednoducho proti monarchii nespojíte?" Bernard sa smutne pousmial. 
     "Pretože ten, v koho lone bude na konci ležať kráľova hlava, bude novým panovníkom." Odmlčali sme sa. Po chvíľke Bernard dodal:
     "Medzi revolucionármi nie som podradný. Zastávam dôležitú úlohu a na mojom názore záleží. Keď som na schôdzi tento plán podal a odsúhlasil, bolo to len pod jednou podmienkou: po revolúcii nám dá tvoj otec povolenie k zasnúbeniu." Zdvihla som pohľad. Morálne dilemy ohľadom vraždenia v mene vlasti sa rozpŕchli v tryskote šťastia, ktorý sa mi spolu so slzami valil z očí.
     Vrhla som sa Bernovi do objatia, tak pochabo, tak nepatrične, tak detinsky, no z tej najúprimnejšej radosti. Zaskočene si ma privinul bližšie. Riskoval život pre lepšiu budúcnosť, lebo nič viac mi  ponúknuť nemohol. Tentoraz prekročil hranicu a riskoval pre nás môj život. Očakával hnev, no našiel radosť. Radosť z uvedomenia, že som plne ochotná toto riziko podstúpiť. Nie pre vlasť, nie pre krajinu, ale pre neho, pre moje sestry, pre nás.
     Zošuchla som sa na jeho rameno, skryla som si tvár pod dlaň, ktorá ma hladila po vlasoch a snažila som sa zastaviť čas. V ten moment sme boli nekoneční. Vtom sme však začuli škrípavý hlas.
     "Posluhovač, kde si?!" Bol to Bernardov nadradený. Bern vyskočil na živé nohy, vzal do ruky vidly a nemo mi pokynul, aby som sa schúlila do kúta za senník, pri ktorom si práve na zosušenej tráve pochutnával hnedý plnokrvník.
     "Čo sa toľko flákaš? Buď rád, že si túto prácu vyfasoval. Nebyť tvojho predchádzajúceho pána, ani vidly by som o teba neoprel. Teraz prichystaj kráľovi koňa, môžeš aj tohto, hnedáka." Muž ukázal na koňa v boxe, v ktorom som sa skrývala. Srdce mi začalo divo biť. Bernard musel poslúchnuť a keď jeho nadradený odišiel, očami mi naznačil, aby som sa vyparila cez zadný vchod.
     Prikrčene som sa vyplazila z boxu, riadne sa poobzerala po stajniach a utekala k dverám za sedlami a rôznymi jazdeckými pomôckami. Otvorila som ich, tak prudko, až skoro vypadli z pántov, a temer som spadla z nôh ja, keď som zočila, kto za nimi stál.
     Na pohľad, ktorým ma Dárius prebodol nikdy nezabudnem. Stál vo svojom tmavo-modrom jazdeckom obleku, a rečou tela dával jasne najavo, čo si myslí. Očami prebehol z červených líc ku služobníckej rovnošate. Rýchlosťou blesku prikročil ku mne a schmatol ma za rameno.
     "Neverím vlastným očiam!" zahrmel a pritiahol si ma tak blízko, že svojím ľadovým dychom celkom zaplavil moju tvár. Rozprával potichu, rozvážne, no pritom s toľkým hnevom, až som sa začala báť o holý život.
     "Ako sa opovažujete takto sa presúšať po mojich pozemkoch?" Do očí sa mi nahrnuli slzy. Jednal so mnou ako so zvieraťom. Nikdy som nemala tendenciu plakať, nie to ešte pred cudzími ľuďmi, no to, čo páchal, bolo neznesiteľné. Tón hlasu sa jednako ponášal na jeho otca, keď posielal tisícky našich ľudí na istú smrť.
     "Odpustite, ja..." Vytrhol mi z ruky čepiec a poriadne mi ho narazil na hlavu, tak silno, až som cítila, že mi v krku čosi puklo.
     "Practe sa mi z očí, neskôr si to vyriešime." zahrmel napokon a sotil ma do trávy. Bolo mi jedno, kto ma uvidí. Rozutekala sa som preč, najrýchlejšie, ako som vládala. Keď som prudko roztvorila dvere do malej predsiene, temer som sa zrazila s na smrť vydesenou Grétkou.
     V sekunde si ma premerala, od hlavy k pätám, oči slzavé, kolená podlomené a ruky nie a nie sa prestať triasť. Chvatne jej došlo, že jej najhoršie obavy sa vyplnili. Napravila mi čepiec, schytila ma pod rameno a spolu sme utiekli do mojich komnát. Tam som zo seba priam strhala špinavé podradné oblečenie a vrhla sa do postele. Grétka pribehla za mnou.
     "Ach, ty moje vŕbolie, vari sme to nemohli čakať?" hladila ma nežne po vlasoch.
     "Ako sa mám vydať za takého tyrana?" zdvihla som k nej hlavu, zúfalú a slzami zmáčanú.
     "Každému organizmu trvá inú dobu, kým podľahne jedu. Možno sa už o týždeň vrátime do sídla." Realita ma celkom prebrala zo žiaľu. Posadila som sa a pozrela na nenápadnú vázu v rohu komnaty, v ktorej sa ako krištáľ ligotali oteckove ruže. Stiesnenosť ma prešla. Zatúžila som po pomste.
     "Nauč ma to." pokynula som Grete chladno. Spoločne sme zasadli ku kvetom a vybrali jednu ružu z vázy. Bola temer väčšia ako ja. Greta mi ukázala tlakovú trubičku a to, ako funguje. Pomaličky som z dužiny odobrala pár kvapiek a načapovala ich do drobnej sklenenej fľaštičky od rumna, posvätnej vody, ktorú vysväcovali samotný vladári. Teraz to pre môj jed bola najlepšia skrýša. Po hodnej chvíli Grétka prerušila ticho:
     "Keď ma šiel Bern vyzdvihnúť do sídla, rozprával mi, ako veľmi sa o teba bojí." Vzhliadla som ku priateľke.
     "Ľúbi ťa, Zália." Odvrátila som zrak. Čo na to povedať? Bern mi bol milší než ktokoľvek na svete, no dráhy hviezd sa zdali od nás odklonené. Ako som sa tak ale dívala na presvitnú dužinu, skrsla vo mne nádej, nádej silnejšia než čokoľvek iné.
     Večer som po strážach nechala kráľovi dostať odkaz: pozvánku na večerný bylinkový čaj. Sedela som v salóniku a netrpezlivo čakala. Nechcela som byť za obeť, ktorá sa krčí kdesi v kúte a čaká, kým ju jej trýzniteľ príde potrestať. Sama som sa šla postaviť za svoj prečin, a to priamo do jamy levovej.
     Keď sa dvere na salóniku otvorili, prudko som sa postavila. No neuzrela som Dáriusa. Namiesto neho sa mi uklonil jeho hovorca. Vľúdne, aj keď so štipkou nadradenosti mi predložil zopár zdvorilostných výhovoriek, prečo na mňa kráľ nemá čas. Prijala som ich pokojne, slušne, ako sa patrí, no vnútri som vrieskala od do očí bijúcej krivdy, že mi kráľ chce celú nepríjemnosť ešte viac strpčiť.
     Nechal ma teda v nevedomosti trestu čakať celý týždeň, kedy sa mi vyhýbal, ako len mohol. V jeden večer ma v komnate opäť navštívil jeho hovorca so zaujímavým pozvaním.
     Nebola som vôbec v nálade na hubovú polievku, no v kútiku duše som sa spoliehala na to, že ohľadom netaktného incidentu vychladol. Medzi čipky mojich šiat som si strčila malú fľaštičku s jedom, hoci som nevedela, či sa mi ju podarí kráľovi naservírovať a pokojne som vyšla z komnaty.
     Stráže ma však neviedli do salónika, usadili ma v západnom krídle paláca, ktorý obývala výlučne kráľovská rodina. Všetci jej slávny členovia už však boli pod zemou, kde im bol ich titul platný asi toľko, koľko tá hŕstka dobrých vecí, ktoré za svoj život popáchali. To posledné, čo po tomto slávnom rode zostalo, sú už len jej dvaja posledný členovia. A jedného z nich som mala dnes za úlohu priotráviť.
      Komnata, kde som bola sa podobala na pracovňu, no bola zariadená tak útulne, že nebyť máp, stolov s papiermi a skríň plných kníh povedali by ste, že sa jedná o väčší salónik. Masívne bukové dvere sa otvorili. Dárius nevyzeral triezvo. Svojou chôdzou, ani výrazom to nedal najavo, no klipkajúcim očiam sa ubrániť nemohol.
     "Dobrý večer, Dárius." pozdravila som a uklonila sa.
     "Rozália." Dárius mi úklon opätoval a usadil ma za stôl naproti sebe. Pretrel si tvár a pozrel na mňa. Jedna veľká miestnosť, dvaja príťažliví ľudia a dve prázdne šálky s čajníkom: môj mozog pracoval na plné obrátky. Vkrádalo sa medzi nás trápne ticho.
     "Ak by ste mi boli skorej oznámili Vaše plány na dnešný večer, bola by som sa patričnejšie zaodela." snažila som sa zahovoriť jeho prázdny pohľad. Zhlboka sa nadýchol a vystrel sa.
     "Ak by ste sa správali ako dáma vôbec by som Vás sem nevolal." Nevyzeral ako opilec, no hlas mal celkom zmenený. Väčšinou bol hlboký a pevný, no teraz jemne chrapčal, podobne ako mača, keď sa snaží priasť. Svojou netaktnou odpoveďou ma priviedol do rozpakov. Vari sa on správal ako gavalier? Nedalo mi a musela som mu ten jeho blahosklonný výraz zmyť z tváre.
     "Rovnako, ako Vašej pozornosti neuniklo, že odvtedy sekám dobrotu, ani mne neuniklo, že s obľubou vyhľadávate spoločnosť mladých dám. Samozrejme nie v mojich komnatách..." Výrečnosť mi nepristala, matka mi to vždy kládla na srdce a už viem, že mala pravdu, keď prorokovala, že mi iba na škodu bude. Dárius sa pousmial.
     "Na Vás mi ctihodná matka nedovolí siahnuť. Nevydržal by som vo Vašej prítomnosti bez toho, aby som sa Vás aspoň dotkol." Vzhliadla som k nemu. Hovoril to úprimne, no netušila som, či to bol skutočne dôvod, prečo si odo mňa držal odstup. Nasucho som prehltla.
      "Je od Vás šľachetné, že sa držíte slov Vašej matky. Dnes už veľa takých niet." Naklonil sa cez stôl ku mne.
     "Myslíte si to naozaj, Rozália? Alebo je to len ďalšia zdvorilostná lož?" Moje líca sčervenali.
     "Ako prosím?" Kráľ sa rozosmial. Miloval mučiť ľudí zneistením. Rozkladal moju sebadôveru kúsok po kúsku a každým slovom ma nechával vo väčších a väčších pochybách. Aký bude jeho ďalší ťah? Ublíži mi? Ako bude reagovať? Bol celkom nepredvídateľný.
     "Nehrajte prekvapenú, Rozália. Dobre viem, ako Vás otec zapredal za výhodné styky. Nič z tohto nie je Vaša vôľa. Koniec koncov, sama ste to priznala." Odvrátila som sa. Prekukol ma na celej čiare. Dúfala som, že sa z toho ešte nejako vykľujem. Zaútočila som teda tam, kde som mala výhru istú: jeho ego.
     "Lenže Vy jediný ma viete spraviť šťastnou. Vtedy v zimnej záhrade ste mi to prisľúbili a v tom ste mali pravdu Vy, Dárius." Zabodol do mňa pohľad. Bola by som prisahala, že na mieste prekukol moju lož. Nakoniec som možno trafila klinec po hlavičke, lebo sa odsunul.
     "Nemáte na výber. Budete šťastná. Váš ctihodný pán mi na našom poslednom stretnutí hovoril o Vašej vášni ku koňom. Myslím, že na tie by ste mali zabudnúť. Nebudem tolerovať, aby moja snúbenica páchala pochabosti takého typu. Žena na koni, ha! Videl to kedy svet..." a pokrútil hlavou. Zapozerala som sa do zeme.
     Samozrejme, že otec zamaskoval moje pohnútky, som prekvapená, že Bernarda vôbec nechal sliediť v paláci. Nechať dvoch zaľúbencov, aby viedli revolúciu, to je viac než škandalózne, trúfalé a nebezpečné. Zatočila sa mi hlava. Koľko ráz sa s kráľom stretol? A bol obchod to jediné, čo spolu riešili?
     "Nad čím premýšľate, Rozália? Vari sa mi len neopovážite vzpriečiť? Keď poviem, že žiadne jazdenie, tak to pre svätú vlasť myslím vážne!" Vyzeral, že sa opäť dostáva do varu. Vytočiť ho bolo tak jednoduché. Ja som o podobné divadlo ale nemala záujem. Hrdo som vztýčila hlavu.
     "Prišla som do Vášho príbytku, spávam vo Vašich posteliach, jem z Vašich tanierov. Budem konať ako bude Vám milé a odopriem si akýkoľvek pôžitok, ak si to nebudete priať Vy, Dárius. Dúfam, že o tom nepochybujete. No i ja, ako Vaša budúca manželka si odvážim čosi nárokovať." Kráľ nadvihol obočie. Môj tón mu pripomínal moju neustálu nespútanosť. Stavím sa, že už teraz hútal, ako ma o ňu pripraviť.
     "Dva večeri." vyhlásila som odvážne.
     "Dva večeri do týždňa, tu, pri bylinkovom čaji. To je všetko, čo od Vás do svadby žiadam." Chvíľu sa na mňa díval, no moja hrdosť a istota prezrádzala, že nepovolím. Kráľ si ma zamyslene premeriaval. Zrejme nepredpokladal, že sa rozhovor vyvinie iným smerom, za akým ma ta volal.
     "V poriadku. Dva večeri sú adekvátne." Usmiala som sa a ukázala som na čajník. Po krátkom prikývnutí som ho ladne zdvihla a priložila ku mojej šálke.
     Vtom na veľké bukové dvere ktosi naliehavo zabúchal a Dáriusovi sa na mieste vytratila farba z tváre. Ja som zatiaľ nepoznala tajné šifry paláca a preto som mohla len odhadovať, čo táto kombinácia búchania a klopania mohla znamenať . Zaútočili na nás? Prepukla vzbura?
     Keď však uprostred miestnosti rozprával kráľov dobrý priateľ a veľvyhnanec, Cyril Brémsky, ktorého som už dobre poznala z dlhých chodieb a dôležitých stretnutí, začula som útržky fráz, ktorý si tí dvaja v rýchlosti vymenili. Keď sa za nimi zabuchli dvere, bolo mi jasné, že kráľova matka tejto noci skonala.
     V miestnosti som sa ocitla sama. Nebolo mi treba viac k tomu, aby som uskutočnila svoj plán. Kým som jed v kráľovej šálke zalievala horúcim nápojom, premýšľala som, čo sa jej asi mohlo prihodiť. Už dlhšie sa mi sťažovala na bolesti hlavy, no bola to prirodzená smrť? Viac zmyslu by dávalo, že kráľovu matku ktosi zahrdúsil. Motív bol jasný, okrem kráľa jediná žijúca príslušníčka kráľovskej rodiny je jeho matka.
    Sedela som na mieste, čaj chladol, hodiny nad kozubom odťukávali každú úmornú sekundu, čo som hútala, čo sa tejto noci skutočne stalo, keď sa dvere opäť otvorili.
     Dárius vyzeral ako obarený. Vstala som a podišla k nemu. Bála som sa ho, toho, čoho je schopný, no teraz vyzeral krotký ani baránok. Aspoň sprvoti. Akonáhle mu pohľad zablúdil ku mne, zvraštil obočie a priskočil ku mne. Napriahol sa, aby ma udrel, no ja som stála rovno ani svieca. Neukázala som mu strach. Hnev sa z jeho tváre nevytratil. Chytil sa za ruku a rozkričal sa.
     Pribehol ku gobelínom, čo sa tiahli okolo veľkých okien a v zúrivosti ich strhol. Vyhádzal z police všetky knihy, potom prevrátil naruby malý stolík v rohu miestnosti. Keď zo seba vybil zlosť, klesol na svoju stoličku. Ja som sa zo svojho miesta ani nepohla. Prísne som naňho pozrela. Neviem ako, no cítila som, že kým si udržím hrdosť, neublíži mi.
     "Napite sa," núkala som mu čaj, "bude Vám lepšie." Neviem, ako opísať jeho rozpoloženie. Vzal šálku s otráveným čajom a na dva glgy vypil jej obsah. Potom ledabolo podišiel ku dlhému divánu a zmorene sa naň zvalil. Ja som si tiež zobrala šálku a prisadla si na diván oproti nemu. Ani neviem, ako dlho sme tam takto v tichu sedeli.
     Ja som na svojom diváne onedlho zadriemala. V tejto časti paláca bol oveľa príjemnejší vzduch, viac sa tu vetralo a tak každý kút nevoňal zatuchnuto. Nečudo, že mi viečka samé vypovedali službu.
     Zobudila som sa za tmy. Ktosi blízko mňa smoklil. Pretrela som si oči a neverila som tomu, čo vidia. Kráľ sedel schúlený, s hlavou v dlaniach, nehanbiac sa plakal. Podišla som k nemu, nevediac, ako reagovať.
     "Dárius?" začala som opatrne a zviezla sa na diván k nemu. Schytil ma do náruče a schoval si tvár do záhybu môjho krku. Silno som ho objala a snažila sa spracovať, čo sa práve deje. 

Hviezdička a komentár ma potešia :) 

Vaša Emori