Jedovatý kráľ

4. kapitola

     "Slečna Rozália, drahá, tu si, prečo s niekým netancuješ?" Posledný človek, po ktorom som túžila, aby ma vyrušil práve zozadu kráčal mojim smerom. Pustila som Bernardovu ruku a nechala ho skryť sa v tieňoch. Vystúpila som na svetlo a široko sa usmiala.
     "Je tu veľa ľudí, pani, potrebovala som sa osviežiť."
     "Ale veď stoly s občerstvením sú na druhej strane." začudovala sa mama.
     "Ach, pravdaže, práve som sa ta chystala." žoviálne som vyrapotala prvé, čo mi na um prišlo. Otočila som sa na päte a chcela som zutekať, keď bola položená ešte jedna otázka, tentoraz od otca.
     "A kto bol ten mladík, s ktorým si sa rozprávala?" Na mieste som zamrzla. Rozum mi pracoval na plné obrátky a ja som sa musela otočiť.
     "Len posluhovač, ktorý ma núkal občerstvením." zaklamala som a tŕpla netrpezlivosťou, či ich odpoveď uspokojí. Otcove zreničky sa rozšírili podozrením. No predsa sa uklonil a ponúkol matke rameno. Tá sa na mňa usmiala a zamierila na parket.
     Kráľ práve tancoval s akousi blondínkou. Cupitala som vo vysokých črieviciach k stolu a vypýtala si ďalšiu čašu vína. Čakala som na Bernarda, ktorý by mal každú chvíľu dôjsť s novou tácňou pochutín. Chcela som len jedno: vysvetlenie. A možno aj čosi viac. No na tom nezáležalo.
     Odpila som si z vína a jeho chuť zo mňa uvoľnila napätie. Nanešťastie sa ku mne práve blížila skupinka veľvyhnancov, ktorí neboli smädní len po dobrom víne. Pritisla som sa k stene a zadržala dych, kým hlučne prichádzali k stolu s občerstvením. Samozrejme, moje maskovanie neobstálo. Jeden z mladíkov ma zazrel, zazubil sa a už aj priskočil ku mne.
     "Dobrý večer, slečna." pozdravil ma, a zaiste minul na to všetku zdvorilosť, ktorú vo svojom narcistickom rozume ešte skrýval. Pousmiala som sa a uklonila sa. Nemala som v úmysle vyriecť ani slovíčko.
     "Smel by som Vás požiadať o tanec?" A už to bolo tu. Vystrel ku mne ruku v bielej rukavici a hoci mi položil otázku, on, ja aj jeho priatelia, ktorí si o nás čosi nevyberané šepkali sme vedeli, že to bol príkaz. Tón jeho hlasu to potvrdzoval. Položila som čašu na malý okrúhly stolík a prijala som jeho rameno. Odprevadil ma do stredu tanečného parketu a zaujal pozíciu na Mazúrku, tanec, ktorý nasledoval.
     Tanečné páry sa zoradili do jedného veľkého kruhu a hudobníci opäť zaujali svoje miesta. Veru, tento tanec nepatril k mojím najobľúbenejším. Pozostával z pána, ktorý stál za slečnou a držal ju za ruky.
     Otočila som sa veľvyhnancovi chrbtom a roztiahla ich: jednu ruku dovnútra kruhu a druhú do vonka. Mladík ma za ne úlisne chytil.
     Slušní páni si vždy držali malú medzeru od dámy, aby sa ich telá pri tanci náhodou necudne nedotkli, no môj tanečník na to nebral ohľad. Stál za mnou tak blízko, až som cítila ako ma kovové odznaky na jeho hrudy chladia na lopatkách. Nenechala som sa však vyviesť z mieri a malým krokom som sa od pána vzdialila.
     Hudba sa rozoznela a my sme tanečným krokom pohupli do vnútra kruhu, rovnako ako aj ostatné páry, kde ma pán decentne odklonil. Nasledoval pohupový krok na miesto a opäť vyklonenie, tentoraz von z kruhu.
     Nato si moju tvár veľvyhnanec pootočil našimi spojenými rukami vo vzduchu, potom do opačnej strany, kde som opäť čelila jeho úsmevu a napokon si ma potočil na mieste a celé to divadlo som pretrpela ešte raz. Pri tom všetkom mi celkom vyfučalo z hlavy, že Mazúrka je tanec, v ktorom sa partneri striedajú. Po druhom potočení som sa ladným krokom premiestnila k tanečníkovi za veľvyhnancom. Uklonila som sa novému partnerovi a otočila som sa mu chrbtom.
     Malý mužíček nemal ani toľko vychovania, aby so mnou jednal ako s dámou. Nie, hádzal ma na všetky strany ani voľajakú necudnicu a zakaždým, keď si ma mal pootočiť na krátky pohľad, mi vo vzduchu temer vykrútil ruky, lebo nad moju hlavu so svojou výškou nedočiahol.
Tretí tanečník, ku ktorému som sa dostala bol prehnane hanblivý. Uklonil sa mi omnoho hlbšie, ako by sa patrilo a pri každom pohľade sa díval do zeme. 
     Nasledovala posledná výmena, ktorá však kvôli ostýchavému tanečníkovi prebehla tak rýchlo, že som si svojho posledného tanečného partnera na tento tanec nestihla ani prezrieť. Urýchlene som sa vyrovnala z úklonu a otočila sa môjmu partnerovi chrbtom.
     Bola som od neho tak ďaleko, že ku mne musel pristúpiť, aby ma mohol chytiť. Roztiahla som ruky a cítila som, ako moje dlane ktosi podoprel. Celkom som uvoľnila ubolené ramená, s ktorými som musela ustavične bojovať s neotrepanými tanečníkmi a nechala som sa viesť. Telom si odo mňa držal odstup, no pery mal akiste len palec či dva od môjho ucha.
     "Už som sa nazdával, že Vás tu ani neuvidím, slečna Rozália." Mojim telom preletel blesk. Poznal moje meno? Ten hlas... Už som ho počula. Hrubý a pevný, no popri tom zvonivý. Premklo ma uvedomenie. Tanečník si ma pootočil k sebe a ja som okamžite spoznala prenikavý pohľad samotného kráľa. Náhle som sa rozpamätala na naše posledné stretnutie a všetka nenáležitá triaška ma opustila. Chvatne som si usporiadala domnienky o človeku, ktorý ma doprevádza v tanci a zaumienila si, že si predsa musím obhájiť prestíž.
     "Nazdávať sa nemožné nie je vo Vašej náture, Veličenstvo. Po našom minulom stretnutí nám obom bolo jasné, že nebude posledné." Pocítila som jeho úškrn.
     "Nie, že by som mal voči tomu akékoľvek námietky." Potočil si ma k sebe a ja som opäť čelila jeho prenikavému pohľadu. Zbehol ním od mojich zafírových očí k perám. Potočil ma po celej osi a zaujali sme počiatočnú pozíciu.
     "To ma príjemne prekvapuje. Už som Vás totiž videla tancovať minimálne s tuctom takých mladých dám, ako som ja. Nečakala som, že stretnutie so mnou pre Vás bude čímsi odlišné." Nemusela som byť ku nemu otočená, aby som cítila, že jeho úškrn opadol.
     "Tak to nie je, slečna. To sú len záležitosti obchodu. Ani jedna z tých mladých dám sa Vám v mojich očiach nerovná. Na tanec s Vami som sa špeciálne tešil." Cítila som na kľúčnej kosti jeho dych. Pripomínal mi hodiny jazdenia, kedy mi na chrbát dychčali spotené, špinavé plnokrvníky. I tak som sa nevedela ubrániť úsmevu.
     Neverila som ani slovu z jeho špinavých úst. Keď si ma k sebe pootočil, musela som uznať, že je koňom náramne podobný. Nielen fizomóniou, ale i správaním. Tým sa možno ešte viac podobal muliciam. Znova som svoje myšlienky nasmerovala zdvorilým smerom.
     "Nuž, voči tomu nemám zase žiadne námietky ja." Hudba dohrala. Moje nádherné šaty sa dotočili a stratili nápadnosť oteckovým ružiam, ktoré zdobili aj túto sálu. Stála som zoči voči kráľovi, ktorý vzhliadol hore ku balkónom. Jeho pohľad kričal čistým vzdorom. Potom zabodol tmavo-hnedé oči do mňa. 
     Okamžite som oľutovala svoju poslednú lož, no kým som ju stihla akokoľvek zahovoriť, kráľ z náprsného vrecka vybral prešívanú vreckovku a ponúkol mi ju. V čomkoľvek ho moja posledná poznámka utvrdila, bolo to proti mojim záujmom.
     Hudobníci vyhlásil prestávku a tak sme na parkete ostali sami. Ľudia z balkónov i pod nimi sa prizerali scenérii, ktorá sa zdala celkom nečakaná. Veľmi dobre som vedela, že ak by som vreckovku prijala a kráľ by ma odviedol do zimnej záhrady, čo bolo jasné z jeho postoju, môj osud by bol spečatený. Uprela som k nemu zrak. Hnusilo sa mi prosiť ho o milosť.
     "Prosím Vás, Veličenstvo, nenúťte ma to urobiť." šepla som skrúšene. No nič sa v ňom nepohlo. V očiach sa mu zračil len jasný príkaz. S veľkou hrčou v krku som povolila. Vreckovku som formálne prevzala, drobnú rúčku som vsunula pod kráľovu pažu a za šepotu z každej strany som sa nechala odprevadiť ku skleneným dverám vedúcim do nádhernej zimnej záhrady, ktorou je zámok preslávený.
     Kráľ sa otočil k sále, ktorá venovala pozornosť len a len nám a rukou ukázal na schodisko, z ktorého práve kráčala kráľova matka. Zatočila sa mi hlava. Všetko moje sebavedomie i detinská odvaha ma opustili.
     Stará žena sa ladne niesla, v celej svojej vážnosti prijala do neba volajúcu škandál a ako schádzala z honosných balkónov, zo všadiaľ sa ozývali uvelebené vzdychy. Každý vedel, čo bude nasledovať.
     Žena podišla k synovi, uklonila sa mu, usmiala sa na mňa a prijala druhé rameno. Kráľ nás voviedol do zimnej záhrady. Nastalo ticho. Meravo som sa držala kráľa a nechala sa viesť hlbšie a hlbšie do záhrady, až sme zastali pri malom jazierku s ostrovčekom uprostred. Temer som spadla z nôh, keď som v čarokrásnych kvetoch, čo na ňom rástli spoznala novú odrodu oteckových ruží.
     O tomto mieste som počula veľa povedačiek, ktoré sa vždy spájali s uzavretím manželstiev. Opisy v povestiach sa však ani náhmatkovo neblížili ku honosnosti tohto legendárneho miesta.
     Všetci traja sme zastali a kráľova matka sa pustila synovho ramena. Pozrela sa na mňa, nie však vľúdne a charizmaticky, ako bolo pre minulú kráľovnú zvykom, ale s opovrhnutím a sklamaním. Pomaly prešla popri mne.
     "Mohli ste si aj lepšiu vyvoliť." riekla prosto. Kráľ mi nedovolil pustiť jeho rameno.
     "Veru, ctihodná pani, vedzte, že som si svojou voľbou istý." Starena nevyzerala presvedčená.
     "Koľkože zlatých vlastní Vaša rodina?" spýtala sa priamo a prezerala si moje krivky.
     "Zo dvesto." odpovedala som. Starenin výraz skamenel.
     "A koľkože titulov má Váš ctihodný pán?"
     "Žiadne." Bola by som prisahala, že pani by sa uchechtla, keby jej to etiketa povoľovala.
     "Ako potom Vaša rodina dostala vôbec česť zúčastniť sa kráľovského plesu?" Pohľad mi klesol ku zemi. Ako už len na taký do očí bijúci posmech odpovedať? Vtedy sa našťastie ozval kráľ, ktorý druhou rukou prikryl moju dlaň na jeho ramene.
     "Osobne som ich pozval. Slečnin ctihodný pán je pestovateľom azgátových ruží." Tu sa už starena nezdržala.
     "Nebohý pane, za čo ma to tresceš, že mi syna chceš za dcéru praobyčajného záhradníka oženiť!" zalomila rukami a pozrela ku presklenému stropu záhrady. Kráľ však nejavil záujem o jej lamentovanie.
     "Ctihodná pani, tak, ako bolo pred štyristo rokmi vyjavené, keď na tomto mieste žiadal svoju matku vtedajší vladár o súhlas ku ženbe, i ja Vám teraz predkladám moju prosbu, že z najnesebeckejších pohnútok si chcem vziať slečnu Rozáliu, dcéru pána Honziera a pani Kordélie, za svoju ženu, nech je mi otec i vlasť svedkom, že toto rozhodnutie nie je chlapčenská pochabosť, ale dôverný prísľub dospelého muža tejto krajine." I veru, beda mojej rebélii, ako mi moja pani často hovorí, lebo kráľova matka si zaiste všimla kútiky mojich úst, ktoré sa mykali pri niektorých kráľových vyjadreniach. Recitoval to, čo recitovali všetci jeho predchodcovia. Všetky tie slová boli pozlátené, boli to len naučené frázy. Hlboko vnútri som pochybovala, že ich prvý vladár vôbec vyriekol úprimne. Keď kráľ vravel o chlapčenskej pochabosti, starena sa na mňa zadívala ešte prenikavejšie ako doteraz. Jej syn ten pohľad zaiste zdedil po nej.
     Bolo mi jasné, že presne za pochabosť a egoizmus, výpadok zdravého rozumu starena považuje toto rozhodnutie. No všetci traja sme vedeli, že nemá na výber. Napriek rešpektu, ktorý jej kráľ venuje, nemá dostatočnú autoritu vzdorovať jeho rozhodnutiam, rovnako ako ja, či moji rodičia, ktorých kráľ pravdepodobne považuje za tak podradných, že ich napriek tradícii ani neprizval ku zasnúbeniu. Starena si nemiestne vzdychla, podišla bližšie a moja ruka konečne skĺzla z kráľovho ramena. Svoje skrehnuté ruky vložila do synových dlaní.
     "Dúfam, že viete, čo robíte." Kráľ sňal prsteň z jej ruky a navždy ich pustil. Tu sa pre neho začala éra dospelosti. Otočil sa ku mne a nastokol mi na ruku briliantový prsteň. Nepýtal si súhlas, v ten moment som sa stala jeho majetkom. Po chvíli sme vyšli zo záhrady.
     V sále bolo po celý čas našej neprítomnosti hrobové ticho. Akonáhle sme vošli do miestnosti a kráľ zdvihol moju ruku s prsteňom, prihliadajúci dav šľachticov a veľvyhnancov sa hlboko uklonil. Dárius, ako som dostala privilégium ho volať, si ma hrdo viedol doprostred parketu a jeho matka opäť ladne a charizmaticky, vydala sa smerom ku schodisku, no nedošla ta, cestu jej totiž zatarasil blahoželajúci dav.
     Opäť bola vo svojej roli, v roli kráľovej matky. Ja som svoju rolu ešte nestihla spracovať. Môj mozog nechápal, čo sa práve stalo. Vtom som pod balkónmi zočila skupinku posluhovačov. Uprene sa dívali na kráľovský pár a mne zišlo na um, či medzi nimi nie je aj muž, ktorý si moje áno skutočne zaslúži. No na také úvahy nebol čas.
     Silene som sa usmiala a obklopená vôňou pečeného prasaťa a šepotu som sa pokúšala prijať fakt, že som sa dnešnej noci stala kráľovou snúbenicou. Hudobníci hrali výhradne pre nás.
     Dárius chytil obe moje ruky, stiskom, ako keď sa anakonda ovíja okolo svojej koristi a začali sme tancovať. Zo všadiaľ sa ozvali vzdychy, no ja som dobromyseľné poznámky nedokázala vnímať. Díval sa na mňa: na moje strnulé rysy, obhryzené pery, zmätené oči, no nejavil známku čohokoľvek, čo by sa aspoň náhmatkovo ponášalo na empatiu. Bolo mu fuk, ako som sa cítila.
     Och, beda mi, veď už teraz som ho preklínala pod čiernu zem, už teraz som k nemu necítila iné city ako nenávistné. Zostávalo mi jediné: privrela som viečka, zhlboka sa nadýchla a precitla: do iného času, inej doby.
     Teplo, ktoré sálalo z Dáriusovej prítomnosti som rýchlo vymenila za krátku spomienku v Bernardovej blízkosti. Tak hlboko som sa ponorila do tej predstavy, že som si ani neuvedomila ako, a už som stála na kraji sály, kde sa zhŕkla celá smotánka, pripravená vrúcne nám gratulovať. I matku som zazrela kdesi v dave, sama dostávala gratulácie len čo sa sálou rozšírilo, z akého rodu kráľova snúbenica pochádza.
     Na chvíľu sa naše pohľady stretli. Vyzerala taká hrdá, taká nadšená, ako keď sme dostali predošlé listy z paláca. Myslela som, že sa tak na mňa bude dívať, keď bezchybne zahrám jednu z klavírnych skladieb z cvičebnice pre pokročilých, či keď sama vypestujem svoju prvú rastlinku: nie, žiadne z detských úspechov jej nestačili. Zadosťučinenie jej bolo len toto: sľubný vydaj, ten najsľubnejší v celej krajine.
     Odvrátila som zrak. Otca som nevidela, ale tým som sa teraz nemohla zapodievať. Dav, ktorý sa k nám hrnul na gratuláciu nemal konca. Všetko, čo sa dialo po tanci nabralo rýchly spád.
     Ples sa skončil a kráľova matka, ktorá sa s hosťami lúčila nás donútila stáť na veľkom hlavnom balkóne. Odtiaľ sme mávali kočom, ktoré mizli pod veľkým kopcom. Upieralo sa na nás veľa pohľadov. Nikto si dnes ráno iste ani z najbláznivejších pohnútok nemyslel, že sa večer stane svedkom zocelenia styku s novou kráľovnou.
     "Nevyzeráte šťastná, Rozália." pokúsil sa kráľ o začiatok rozhovoru. Len sa na mňa uprene díval, čo ma neskutočne znervózňovalo. Stála som, kŕčovito som sa pokúšala zostať na nohách, ruka mi šla odpadnúť od zdvorilého mávania, no na tvári som stále mala úsmev.
     "Ako ste na to prišli? Som tak šťastná, ako len snúbenica kráľa môže byť." odpovedala som, trochu štipľavejšie, než som mala v úmysle.
     "Takže ste napajedená." potvrdil si kráľ sám pre seba a otočil sa k ceste. Tlak mi stúpal, už som sa temer triasla od zúfalstva a musela som čosi rýchlo podniknúť.
     "Nemám tušenia, ako ste dospeli k tak absurdnému záveru, no môžem Vám povedať, že som dokonale šťastná." škrípala som medzi usmiate pery. Neznelo to presvedčivo. Kráľ sa na mňa opäť pozrel. Delili nás len centimetre.
     "Váš otec mi hovoril, že sľubný vydaj je Vaše najtajnejšie prianie." Nasucho som prehltla.
     "Nuž, páni majú dosť skreslené predstavy o prianiach svojich dcér." Ani neviem, ako mi to priznanie vykĺzlo. Teraz už bolo milému Dáriusovi celkom jasné, ako u mňa obstál. Rameno, za ktoré som ho držala sa naplo.
     "Ja som pán tejto zeme. Som jej boh. Ak Vás ja neurobím dokonale šťastnou, tak potom nikto." zahrmel pokojne, otočil sa na päte a zmizol vo veľkých dverách. Koľká potupa! Kočiarom práve odchádzali významní veľvyhnanci s manželkami, ktorí boli dobrými priateľmi môjho otca. Usmiala som sa, uklonila a zmizla vo veľkých dverách celkom rovnako ako môj budúci muž.

Hviezdička a komentár ma potešia :)

Vaša Emori