Jedovatý kráľ

1. kapitola

     Pokožka zmáčaná krvou ma potvorsky pálila. No bolo mi to fuk. Behom som sa drala skrz záhon ruží a nevnímala nič okrem slov vpísaných do lístočku, ktorý som pevne zvierala v ruke. Keď som vypadla na cestičku medzi záhonmi, snažila som sa vydýchať, no bolesť na srdci mi bránila upokojiť splašený dych. Od hlavy po päty som bola doškriabaná tŕním a večerný vetrík mi rany príjemne ošetroval.
     V diaľke som začula hlasy zberačov, ktorí sa vracali späť do sídla, aby dnešnú žeň pripravili na zvoz. Medzi hlasmi som začula aj ten mne dobre známy. Bol tichý, rozľahlé polia pohltili význam tých slov, no vedela som, že ich vyriekli jeho ústa, jeho pery.
     Klesla som na prašnú úzku cestičku, ktorá rozdeľovala záhony svetlo-fialových a sýto červených ruží a horko som sa rozplakala. Nemôže to byť pravda, jednoducho nemôže. Znovu som pohľadom zablúdila k zošúverenému lístočku v ruke a prstami som sa ho snažila trošku vyrovnať.

Rozália,

akoby mi do srdca dýku bodal každý moment,
čo sa v sídle tvojho otca tváriť musím,
akoby si mi cudzia bola.
Pritom každý kúsok môjho tela, duše, svedomia túži len po tvojom dotyku,
pohladení,
až celkom strácam zmysel bytia,
a žijem ako ruža bez vody,
keď ako ruža bez tŕnia s tebou môžem žiť.
Neprináleží mi súdiť vládu našej vlasti,
neprináleží mi zlého slova na ňu riecť,
no čosi robiť musím,
veď najbližší mi na hranici chudoby žijú,
a ja ruky zviazané mám ako vtedy,
keď ti otec iné partie núkal,
a nápadníkov,
ktorým sa ja rovnať ani v najbláznivejšom sne nemôžem.
Buď s krajom, láska moja,
zostaň verná svojmu osudu,
poslanie naplň,
ja za teba krivdu národa pomstím,
ani keby život za to mám položiť.
Jediný prísľub, ktorý od teba žiadam,
nemá nič za dočinenia s láskou našou,
iba toľko,
aby si dohliadla na rodinu moju,
čakajú ju časy ťažšie ako za vojny,
časy ťažšie ako bytie moje bez teba.
Zostávam verný,
s láskou,    Bernard

     Moje vzlyky nemali konca. Ani neviem, ako dlho som sa tam zmárala. Tma medzitým naplnila celý kraj a kým som sa spamätala, na oblohe už popri lune žiarili stálice. Vtedy ma premklo uvedomenie. Ako sa takto budem môcť otcovi na oči ukázať? Musela som si rýchlo vymyslieť výhovorku a kým som kráčala poľnou cestičkou a ruže trúchlili nad mojím smutným osudom, aj my na um prišlo zopár nápadov, no nemala som šajnu, či u otca ustoja.
     Otrhaná, ani dietok bez rodičov som veľkými dverami vstúpila do predsiene nášho sídla. Mramorová podlaha sa leskla čistotou, rovnako ako obyčajne a každý kútik miestnosti, kam len oko dovidelo, bol dokonalý, inak by to pani domu snáď ani nezniesla.
     Chcela som sa ukradomky prešmyknúť do mojej izby, no keď som si skladala čižmy, začula som zhíknutie. Prudko som sa otočila. Na veľkom schodisku našťastie nestála ani matka, ani otec, sestry či hostia, ale moja služobnica. Rukami si zakrývala ústa a vyjavene na mňa hľadela.
     "Rozália!" vyhŕkla, pričom celkom zabudla, ako ma oslovovať, keď nás môže ktokoľvek počuť.
     "Šššš!" zahriakla som ju.
     "Kde sú ctihodný pán a pani?" pribehla som k nej bosky a šepkala, kým sme sa snažili vytratiť do izby.
     "Ctihodný pán hrá s návštevou biliard a ctihodná pani v salóniku vyšíva." riekla Greta presne podľa pravidiel. Zo srdca mi padol veľký kameň. Ticho ako myšky sme sa prešmykli okolo herne a na konci chodby sme doslova vpadli do mojej izbietky. Greta podišla ku veľkému oknu a zatiahla lilavé závesy, ktoré sa tiahli od stropu až ku parketám.
     "Rozália, pri svätej vlasti, čo sa ti prihodilo?" pýtala sa ma celá vydesená, zatiaľ čo ma usádzala na ďatelinový diván. Pozrela som sa na ňu najsúcitnejšie ako mi srdce povolilo, no slová akoby mi vypovedali službu a nie a nie vyriecť ich. Predsa len, nebolo ľahké povedať jej, že jej brat sa pridáva ku povstalcom, čo búria celú vlasť, podpaľujú kráľovské vlajky a ničia panovnícke busty. Rozložila som zošúverený papierik a podala ho dievčine kľačiacej pri mojich nohách. Po pár minútach jej líca zmáčali slzy rovnako ako tie moje.
     "Och Bern, ty úbožiak, chceš sa vari skántriť? Alebo našu rodinu ku šibenici priviesť?" nariekala zúbožene a hlavu položila do môjho lona. Hladila som ju po plavých vlasoch, zatiaľ čo sme tíško oplakávali starého priateľa, akoby ho už boli pod zem ukladali.
     "Bude v poriadku, Grétka." utešovala som ju a podávala jej vreckovku. Bez slova vstala, podišla ku stolíku, vytiahla kľúčik, čo jej na šnúrke pod košieľkou visel a uzamkla môj list ku desiatkam predchádzajúcim. Potom sa otočila ku mne, z tváre sa jej vytratila smútočná červeň, ktorú vystriedala popolavá biela: živej a veselej Grétke, ktorú poznám celkom nepodobná.
     "Vaši nemôžu vidieť, že sme plakali." riekla mi statočne a prešla do druhej strany miestnosti, kde do medenej kade naliala práve zohriatu vodu.
     "Videla som ťa ísť od polí, no v tme som nezočila, aká si dokántrená. Možno to nevidela ani ctihodná pani." Povzdychla som si.
     "To ma teraz najmenej sužuje." Greta mi pomohla rozopnúť gombíky na bledomodrých šatách, potom mi vypla vlasy hore a ja som sa ponorila do teplej vody. Začali sa v nej zjavovať červené prúžky, ktoré ma ovíjali od nôh až ku krku. Doškriabaná koža ma pálila, no po chvíli sa mi uľavilo.
     "Kebyže sa rozbehnem domov, zastihnem ho ešte?" spýtala sa ma Greta a podala mi kefu.
     "Nemyslím si, že by ta šiel. Lístok mi nechal hneď ako prišiel na zber, okolo tretej popoludní pod bustou kráľa, ako obvykle. Musel už byť pevne rozhodnutý." Krutá pravda mi drala hrdlo. Napriek olejčekom, ktoré mi Greta liala do kúpeľa som nemohla cítiť nič, než odporný zápach krvi. Levanduľa, ruže, ani exotická vanilka, ktorú som dostala na narodeniny tejto jari tomu nijako nepomohli.
     "Zrejme je už dávno medzi povstalcami." riekla skrúšene a posadila sa povedľa kadi. Pohladila som ju po tvári.
     "Ak naozaj nastane revolúcia, všetko sa zmení. Budeš môcť ísť do školy, Greta, a kúpim ti tie najparádnejšie šaty, uvidíš. Pôjdeme do mesta na zmrzlinu, vravela si, že ju chceš aspoň raz okúsiť. A ja sa k tebe konečne pridám na dňoch kraja a vymetieme všetky hospody aj parkety."
     "Nehovor tak, Zália." zahriakla ma otrávene a opäť sa postavila.
     "Darmo, obe sme sa narodili do zlých okolností, no ja už nehodlám zúfať, ani si namýšľať nemožné. Ak sa to aj odbojárom podarí a zvrhnú monarchiu, kto myslíš, že príde vládnuť, ha? Oligarchovia, kto iný. A budú na vlas rovnaký. Ich namyslenosť rozpúta vojny, v ktorých prídeme aj o to málo, čo nám tu ostalo a s hanbou celému svetu budeme žiť len z toho, čo si na tomto kúsku neúrodnej zeme vypestujeme. No oni sa budú mať dobre, však na veľvyhnancov sa budú upínať a my, spodná vrstva, zas budeme len na žobrotu! Taká budúcnosť nie je hodna smrti môjho brata, Rozália, a nikdy nebude."
     "To ani nevravím, Grétka, no niekde to musí končiť. Jedného dňa musí. A neboj sa, vtedy sa aj tvoj Alfred, i môj Bernard prinavráti domov. Opäť budeme šťastné, sľubujem." Greta nevyzerala, že by ju povzbudivé slová z pochmúrnych myšlienok vyliečili.
     Pomohla mi z kade, obliekla ma do jednoduchých večerných šiat, ktoré svojou dĺžkou dokonale zakryli všetci škrabance na rukách i nohách. S ranami na tvári to nebolo také ľahké. Natrela ich mastičkou, ošetrila najlepšie ako vedela, no ich čerstvosť bola i tak nápadná. Za všetko som jej však poďakovala a vyšla som z izby.
     Chodba bola plná kvetov, akoby záhony ruží rozprestierajúce sa po niekoľkých hektároch naokolo nestačili. Biele smrekové skrinky, starodávny pretkávaný koberec, zo pätoro veľkých dverí, ktoré viedli do honosných izieb: všetko sršalo dojmom, akoby sme tu žili odjakživa. No ja som si veľmi dobre pamätala časy, kedy tomu tak nebolo.
     Zišla som dvojitým kamenným schodiskom na prízemie a zamierila som do dámskeho salónika, ktorý sa nachádzal hneď vedľa jedálne. Zdvorilo som zaklopala a vošla.
     Matka sedela na kvetinovej sedačke, popíjala večerný bylinkový čaj a svedomite dozerala na guvernantku, ktorá sedela so sestrami pri veľkom klavíri.
     "Dobrý večer, pani." pozdravila som matku zdvorilo a sklonila hlavu na znak úcty. Paniu som zjavne vytrhla z myšlienok, no namiesto pokarhania mi pokynula k divánu oproti nej. Odložila šitie a kývla na slúžku, aby mi doniesla čaj.
     "Slečna Priscilla, vedeli by ste dievčatá doučiť dnešnú lekciu v ich izbe? Potrebujem sa o niečom poradiť s prvorodenou." Guvernantka, čo sa neodvážila ani hlásku vyriecť bez súhlasu milostivej pani domu, sa len uklonila, vzala štós zožltnutých papierov a s dvomi brunetkami v pätách sa ako duch vytratila zo salónika.
     Mama vyzerala inak ako obvykle. Na perách, ktoré mala väčšinou prísne zovreté, sa teraz pohrával spokojný úsmev. Počkala, kým slúžka, čo mi priniesla čaj odíde, no potom už svoje nadšenie neudržala.
     "Dostala som list, Rozália." povedala pyšne, akoby skutočnosť dostať list patrila k tým najdôležitejším momentom v živote každej ženy. Hneď však tón svojho hlasu odôvodnila.
     "Je z kráľovského paláca." Ani horúci nápoj mi nerozpálil hrdlo väčšmi ako táto novinka. Snažila som sa nevyvaliť oči, lebo mama vraví, že sa to mladej dáme nepatrí robiť. Predsa som len neudržala kamennú tvár, no mama si našťastie zdesené gesto nevšimla.
     "Mladý kráľ nás príde poctiť svojou návštevou ako kedysi jeho otec, nech je mu vlasť drahá." Pokúsila som sa o silený úsmev, zatiaľ čo mama štebotala ďalej. Nechápem, ako takú zvesť mohla v sebe dosiaľ udržať.
     "Dnes nám ho pri večeri predal kráľovský veľvyhnanec, čo má čosi čo dočinenia so ctihodným pánom. Och, Rozália, je nepatričné pre ženu ako ja vzrušovať sa nad udalosťami, čo možno v inom kontexte nazvať všednými, no mne to nedá. Napečieme, navaríme toho toľko ako nikto iný, hneď idem najať ďalšie pomocnice od tej tvojej slúžky. Koľkože to má súrodencov? Ach, veď na tom beztak svet nestojí. Čím viac, tým lepšie. Och, a my dve nemáme ani jedny poriadne šaty! Nie, Rozália, nič nehovor, tie čo sme mali pri poslednej návšteve si nemôžeme dať. Hneď zajtra pôjdem ku krajčírovi a vybavím nám zo dvojo brokátových. Nie, Rozália, nič mi nehovor, musíme trochu minúť aj sami na seba, no nie? Och! A teba hneď musím začať pripravovať, nie, že zase budeš mávať tak nepatrične ako naposledy! Nie, nie, ešte to tak. Ktovie, prečo si na nás práve teraz spomenuli... Ako dôvod je tam napísaná pánova nová odroda ruží, čo rastú na východných poliach. Sú skoro také vysoké ako naši lokaji. No vidím, že si si ich už bola obzrieť." Ctihodná pani zastavila svoj tok a pozrela na moje líca. Dievčenské nadšenie opäť nahradila prísna materská tvár.
     "O týždeň k nám príde samotný kráľ a ty vyzeráš ako voľajaká služobnica! Ej, beda ti, aj tej tvojej rebélii! Ako sa len mladému Veličenstvu na oči ukážeš?! Och beda nám, beda!" Matka vzdychla, posledný krát si srkla z čaju, schytila list, no pri pohľade naň jej pohľad opäť zmäkol. Občas som si priala, aby sa tak pozerala na mňa. Nasledovalo zabuchnutie dvier. V salóniku som zostala sama.
     Snažila som si všetky novinky zrovnať v hlave, no voľajako sa mi to nedarilo. Napokon som jednu so služobníc poprosila o tri čaše teplého mlieka a niekoľko sušienok. Bolo mi jasné, že nám toho matka tento týždeň veľa nedopraje.
     Vykradla som sa zo salónika, prešla okolo pani domu, ktorá už zverbovala polovicu služobníctva a utiekla som hore.
     Dvere do izby sestier boli pootvorené. Zaklopala som a vošla. Vnútri guvernantka dozerala na hru malej Vivien, zatiaľ čo jej staršia sestra Ruth pokojne sedela na diváne a prihliadala sestriným trampotám.
     "Slečna Priscilla..." oslovila som mladú žienku, ktorá hneď vstala a sklonila hlavu.
     "Milostivá pani Vám odkazuje, že na dnes Vaše služby už potrebovať nebudeme." Priscilla sa na mňa pozrela veľkými plachými očami, no potom sklonila hlavu, čosi prikázala dievčatám a zišla dole, kde mala izbu vedľa ostatných služobníc. Akurát sa minula s Margaret, okrúhlou vedúcou kuchyne, ktorá si chcela ukradnúť moment, kým sme osamote.
     "Nech sa páči, slečna, tu je to mlieko aj sušienky. Keď mi Júlia povedala, že chcete zo tri čaše, vedela som, že je to aj pre slečny." usmiala sa tým svojím typickým, rozkošným úsmevom.
     "Máte pre mňa tú knižku, o ktorej ste mi minule vraveli?" Ruth sa zasmiala, rozbehla sa ku svojej postieľke a spopod vankúša vytiahla tenkú zbierku ľúbostných poviedok. Ruth podala knižku Vivien, tá si ju položila na vankúš a s vystretými rukami pred sebou ju niesla ako ten najvzácnejší poklad. Margaret zaiskrili oči.
     "Ďakujem, slečny." usmiala sa opäť, keď si listovala zožltnuté stránky a spopod sukne vytiahla vreckové vydanie Rómea a Júlie.
     "Ej, či mi srdce stislo na konci! Bolo to celkom tragické." priznala sa mi vzrušene.
     "Nehanbite sa, ja som preplakala celé popoludnie, keď som ju prvý raz čítala." usmiala som sa. Margaret strčila knižku po sukňu, rozhliadla sa po chodbe a zmizla v tieňoch veľkého domu.
     Keď som potom sedela opretá o truhlicu vedľa Grétky, sledovali sme hru dvoch malých dievčat a podávali si čašu mlieka aj sušienky, rojčila som nad tým, aký bude život bez ľúbostných listov, aký bude život bez očakávania poobedia, aby som Bernarda mohla iba na zlomok sekundy zazrieť, aké to bude byť sama.
     Vtom som sa zahriakla za svoje neoprávnené myšlienky, lebo ja istotne sama neostanem. Nie kým je tu láskavá Margaret, nie kým sú tu Vivien aj Ruth plné nádeje, nie kým je tu starostlivá Greta.

Hviezdička a komentár ma potešia :)

Vaša Emori