Jedovatý kráľ

5. kapitola

     Prebudila som sa do nádherného rána. Za oknami paláca sa týčili štíhle sekvoje a ja som nepočula nič iné ako blažené ticho. Vnorila som doň viečka i uši, no netrvalo dlho, kým moje zasnenie narušila realita. Pozrela som sa na miesto vedľa seba, no neležala tam Greta. Miestu panovali len honosné vankúše. Zababušila som sa do duchny a prosila ešte o pár minút. No povinnosti čakali.
     Do izby nabehlo zo pätoro služobníc, všetky pripravené dať ma do parády. Odkázali mi, že počas dopoludnia príde kráľovský krajčír a vezme mi mieri na nové šaty. Kráľ dal už poslať po moje veci, zaiste onedlho prídu. Zatiaľ čo mi služobnice upravovali vlasy, jedna z nich mi podala gratulačnú kartu. Táto sa však líšila od tých, čo do paláca prichádzali celé ráno. Táto bola od môjho otca.
     Zhlboka som sa nadýchla. Čo viac som čakala? Niekoľko zdvorilostných fráz, blahoželanie a uistenie, že sa so mnou onedlho opäť spojí. Vzdychla som si. Môžem len hádať, čo sa dialo po kráľovej nedávnej návšteve v našom sídle. Začala som premýšľať.
     Ak kráľ o svojich pohnútkach k zasnúbeniu nepovedal svojej matke, tým pádom mohol jeho záujem za mesiac upadnúť. Isto sa v jeho komnatách za tú dobu vystriedalo veľa slečien. To znamená, že jeho rozhodnutie muselo byť spontánne, vtedy, keď som ho uistila o svojej náklonnosti počas tanca.
     Ak by som vedela, kam moja pochabosť povedie, bola by som radšej mlčala. Lenže ak je Dáriusova náklonnosť nestála, poľahky sa môže stať, že jeho city opäť ochladnú a to už naozaj nemám šajnu, čo by sa potom so mnou a mojou rodinou podelo.
    Úvahy som napokon musela ukončiť, lebo by ma boli na mieste zmorili. Služobnice skončili, no keď som sa pozrela do zrkadla, nebola som so sebou spokojná. A čo sa dialo ďalej? Nič, vonkoncom nič.
     Zašla som na raňajky, bola som sama, rovnako ako pri krajčírovi, na prechádzke v záhrade, pri čaji o desiatej, sama len v spoločnosti stráží. Bolo mi sľúbených niekoľko dvorných dám a na ich výber sa mala podujať samotná kráľova matka. Dovtedy mi spoločnosť nemých stráží musela postačovať. 
     Počas poobedného programu sa ma ktosi predsa len konečne uráčil navštíviť. Kráľova matka stratila všetko čaro, len čo vystúpila z očí veľvyhnancov. Prísnym zrakom si prezerala svoju nevestu a neunikol jej ani najmenší odstávajúci vlások.
     "Boky máte obstojné, iné by som pre kráľa ani nepovolila." vravela chladne a krúžila okolo mňa ako sup kolo svojej koristi.
     "Váš rod nie je opradený šľachticmi, ale to pravda spoločnosť nemusí vedieť. Už som spísala zoznam osobností, ktorí budú pokladaní za Vašich vzdialených príbuzných. Zabudnite, prosím, slečna na čokoľvek, čo Vás učila guvernantka, tu v paláci dostanete iné vzdelanie.
     Čo už s Vami, kráľ Vašej rodine pridelí toľko panstiev a pozemkov, koľko sa bude dať, no to nezabezpečí, že na Vás nebude pozerané zhora. Dobre som Jeho Veličenstvu radila, nech si vezme slečnu Elizu, ale nie, on by mi všetko len napriek robil." Ticho som pila čaj a počúvala jej uštipačný monológ.
     "Nemyslite si, slečna Rozália, že si Vás kráľ vyvolil pre Vašu krásu, či jedinečnosť. To sú lži, ktoré budú predkladané ľuďom, nie Vám a preto je dôležité, aby ste rozumeli, ako to tu chodí. Pravda je takáto: kráľ prisľúbil svojmu otcovi, nech je mu vlasť drahá, že si vezme šľachtičnú Elizu, tak, ako to bolo prorokované pri Jeho narodení.
     V týchto dňoch však vyšla najavo skutočnosť, že na Neho Krištof IV. neprepísal opálové doly na juhu krajiny, ako mu na smrteľnej posteli prisľúbil. Namiesto toho ich dal Jeho vernému priateľovi Gustávovi a veru, nečudujem sa, že celú jeho rodinu dalo Veličenstvo zamordovať. Doly sú opäť majetkom kráľovskej rodiny, ale dobre som predpokladala, že to kráľovi nebude dostatočné zadosťučinenie.
     A veru, pravda, vybral sa oponovať otcovmu želaniu a vzal si prvú podradnú dievčinu, čo mu do oka padla. Ktovie, čo ďalšie pochabé vykoná, aby sa mu pomstil... " Ostala som nemo sedieť. Nemala som potuchy, ako túto novinu prijať. Vedomie, že som niekoho pomstou bolo neznesiteľné. Premkol ma strach o život mojej rodiny. Aj ja som si včera pohnevala kráľa. Bol by schopný zopakovať dobre naučený postup?
     Otázky mi išli roztrhnúť hlavu. Potom ma pani uisťovala, že na kráľa už dlho naliehala, aby si svoje postavenie zabezpečil a on zaiste uznal za vhodné, keďže časy sú opäť zlé a odbojárov je stále viac a viac. Aj plesu sa zúčastnili ľudia, ktorým by ona neverila ani nos medzi očami. A to, že kráľ niekoľko týždňov cestoval po krajine a navštevoval šľachticov bola tá najtrúfalejšia vec, akú ho kedy videla popáchať.
     Držala mi kázeň o tom, čo znamená zastávať rolu kráľovej snúbenice, ak som si to za tých pár hodín, čo som tento titul obdržala neuvedomila. Diktovala si presný počet potomkov, ich mená, v akom časovom rozostupe sa majú narodiť, dokonca mi opísala aj malý kaštieľ, kde sa vždy po počatí presťahujem, aby som porodila a vychovala svoje dietky, ale hlavne nezavadzala tu, v paláci.
     "Nemyslite si, slečna Rozália, že sa tu budete celé dni producírovať v pekných šatách, len tak, zadarmo. Aj vy budete dostávať plácu, od Vášho muža, zakaždým, keď budete v mene vlasti obdarená druhým stavom. No tú plácu hneď musíte odovzdať, to je Vaše platidlo: keď dáte kráľovi budúcich panovníkov." Keď som z tej záhrady asi po pol hodine odišla, musela som sa podoprieť o jeden z pilierov pri schodisku, aby som si myšlienky v hlave utriedila ako sa patrí. Potom som sa utiahla do mojich komnát, zavrela dvojkrídlové dvere a horko som sa rozplakala.
     Prešiel asi týždeň od plesu a vôbec nič sa nezmenilo. Kráľa som videla iba keď som sa z hlavného schodiska dívala na dolné chodby, ako je zavalený prácou. Kráľova matka mi nebola ochotná venovať viac ako pol hodinu svojho vzácneho času denne a to nám obom vrchovato postačovalo. Dvorné dámy, ktoré mi vybrala boli jedno prekvapenie za druhým:
     Milana, októbrová blondínka, ako sa sama rada nazýva, je ešte nevyjašené dieťa. Koketovanie, bezprecedentné rozhovory a materialistické túžby pokrývajú prakticky celý jej charakter. Kamila, karamelové slniečko, sa zdá na prvý pohľad hanblivá, no už po pár minútach rozhovoru ukáže svoju pravú tvár. Najväčšmi mi však ku srdcu prirástla Amélia: škoricová brunetka. Jej úprimný úsmev spopod hrubej vrstvy pieh, ktorých sa tak zaryte snaží zbaviť je mojím liekom na samotu.       Napriek tomu, že všetky tri boli vychovávané celkom odlišne odo mňa, zapadli sme medzi seba a netrvalo dlho, kým sme sa spriatelili. Ja som však čakala na moju skutočnú spriaznenú dušu, no moje nádeje boli čoraz skrúšenejšie a skrúšenejšie. 
     Keď mi však v jedno popoludnie napochodovali do letného salóniku posluhovači, tušila som, akú zvesť mi nesú. V mojich komnatách už boli veci vzorne naukladané vo vysokých skriniach. A pri nich som uvidela moju zbožňovanú Grétku. Plná nadšenia som zdvorilo počkala, kým sa dvere od komnát zatvoria a vrhla sa priateľke do náručia.
     "Nemohla som dočkať momentu, kým ťa znovu zočím." šepkala mi radostne do ucha. Odtiahla som sa a utrela slzy, čo sa jej rozkotúľali po červených lícach.
     "Ani ja..." šepla som jej späť. Usadili sme sa pod baldachýnovú posteľ a hneď som ju zasypala otázkami. Greta sa len smutne usmievala.
     "Poslal ma tvoj pán." A podala mi obálku, ktorú skrývala v drevenej debničke na šperky. Opäť ju zamkla a pozrela sa mi do očí. Roztrasenými prstami som chytila dobre známi tvrdý papier a uvedomila som si, o čo tu ide. Otec mi chce odkázať niečo tajné. Teraz som to však hodila za hlavu.
     "Na plese som sa stretla s Bernardom." Grétkin výraz sa hneď zmenil.
     "Aj ja som ho stretla. Pred tromi dňami ma navštívil v sídle." Začudovala som sa. Čo tam robil?
     "Grétka, srdce moje, o čo tu ide?" V Grétkiných očiach sa zrazu zaleskli slzy, no napokon vyslovila odpoveď, tak tichučko, že jej temer nebolo rozumieť, no predsa po jej slovách prešiel mráz po chrbte:
     "Tvoj otec ma naverboval k povstalcom." Zvraštila som obočie nechápavosťou. Grétka sa mi rozplakala na ramene.
     "Prečítaj si to, Zália, lebo ja to nedokážem vysvetliť..." Chytro som otvorila obálku.