The Umbrella Academy Druhá Strana

4. Kapitola

Zostala som náramne v šoku. Všetko som očakávala. Čakala som nejaké pokarhanie za to, že mohla dostať otras mozgu. Čakala som nejakú pomstu. Ale toto ?!
Od Lili som toto abstolutne nečakala, povedať, že som lepšia ako ona. Za prvé, nikdy si to nechcela priznať a za druhé, nikdy mi neverila že zabijem číslo Päť. Každý skoro deň som sa o tejto téme s ňou hádala a stále mala za to že budem skôr mŕtva ja.

Kľačala som prekvapené na zemi a pozerala niekde mimo. Všimla som si, ako Lila sa na mňa usmievala. Vedela, že toto som nečakala. Nemohla som tomu uveriť. Práve ona mi to povedala. Tvárila sa ako bez zmyslov zbavená. Jej sa začal pomaly nadobúdať smiech.
,,Ten tvôj výraz nemá chýbu."

Zamračila som sa nad jej poznámkou. S lakťou som ju udrela do boku a tvárila sa urazené. Ona sa škerila ďalej a roztrapatila mi vlasy. To nemusela. Urobila som jej to iste a tak sme si robili navzájom na nervy. Začali sa štekliť a skončili obidve v ležiacej polohe na zemi a naďalej sa bezdôvodne smiali.
,,Budeš mi naozaj chýbať. Neviem čo bez teba tu budem robiť."
Ani ja Lila, ani ja. Väčšinou sa nevidíme časť dňa, iba v práci na chodbe keď prejdeme okolo seba. Ale ináč večer už sme spolu. Sme s Lilou nerozlučiteľne, máme veľa spoločného. Žijem s ňou od maloletosti. Obe sme prišli o pravých rodičov a obidve sme totálne strelené.
,,Neboj, pokusím sa ti každý večer volať."
Nato, že som podľa každého v práci neľútostný vrah a city veľmi neprejavujem, viem sa úprimne usmiať. Ona mi úsmev opätovala. Potom sa poobzerala okolo a pohľad vrátila naspäť na mňa.
,,Mali by sme tu upratať čo myslíš ?"
Poobzerala som sa i ja a prikývla. Vyzeralo to tu ako po prestrelke. Teda, v určitom zmysle to bola prestrelka. Všade bolo dosť neporiadku.

____________________________

Do večera sme sa snažili upratať dom. Ani som netušila koľko neporiadku sme toho narobili.

Konečne som si sadla do kresla a zápalila krb. Lila doniesla fľašku vína a dve poháre a sadla si vedľa mňa do druhého kresla. Potom mi podala pohár vina a v kľude, podozrivo sedela.
,,Lila keď sa chceš opiť, ty môžeš. Ale ja zajtra idem a nepresvedčíš ma ani alkoholom."
Ona sa zachichotala a išla mi pohárom štrngnúť.
,,Nie, nesnažím sa ani o to. Je to tvoje rozhodnutie a ja si chcem užiť posledné chvíle so svojou sestričkou."
Nad tým som sa pousmiala a štrngla si s ňou. Som rada, že konečne chápe moje rozhodnutie.
,,Nemusíš sa báť , rozhodne to nie sú posledné chvíle."
Ona len pomaly prikyvovala. Vidieť, že sa vážne o mňa bojí. Ale ja o seba nie. Pretože si nadovšetko verím. Viem, čo môžem od neho čakať, viem ako mám v každej situácii zareagovať.

__________________________

S Lilou sme sa asi do noci rozprávali  o všelijakých témach. Stále sme sa zasmiali nad rôznymi zážitkami z našich osobných misii. Mali sme už asi dosť vína naliatého v sebe, no stále sme sa necítili zle.
,,Počkať to ako vážne ?! Vážne si tej obeti napichla šípku presne do dlane ? Toto si mi nikdy skôr nehovorila."

,,Viem, zabudla som ti to povedať, ale áno, nechcel mi dať informácie, tak som sa naštvala a presne mu tu šípku napichla do dlane. Pretože najbližšie bol pult so šípkami. Inú výhovorku na to nemám."

,,Nečudujem sa ti vôbec. I ja by som sa dokonca hnevala. Ale Jen, neoľutovala si to ?"

,,Lila, veď ma predsa poznáš."

,,Jasné, poznám a viem. Ty neľútostný vrah."
Poslednú vetu trochu povedala tichšie. No počula som ju. Pozrela sa na ňu, pokrutila hlavou a oprela sa. Ona stále pila víno. Potom sa ma odrazu spýtala.

,,Počúvaj, to plánuješ zabiť len Číslo Päť alebo i niekoho iného ?"