Max and Oliver 3 - last chapter

Izba 555

Minulosť – časť prvá

Max

Akonáhle sme vystúpili z lietadla v Toronte, Oliver doslova utiekol. Ani som sa nenadýchla a už sa stratil v dave vystupujúcich z lietadla.

Nebolo však ťažké nájsť ho – hackla som mu mobil, ako inak v tom sa bola dobrá, Eliot nebol vôbec zlý učiteľ. Rezervoval si hotel neďaleko letiska, nečakala som ani chvíľu a dobehla som tam skôr ako on. Sladko som sa usmiala na recepčnú za pultom a vysvetlila jej klamstvo že aj keď je izba rezervovaná na meno Oliver Thomson som jeho frajerka a poslal ma na izbu skôr. Nič sa nepýtala a znudene mi podala kľúče.

Vrazila som do rezervovanej izby a schovala sa za dvere, ďaleko odo mňa teda neutiekol – sama pre seba som sa usmiala.

O asi 10 minút sa prudko rozrazili dvere, div ma nimi neudrel a nahnevane sa rozkričal : „Viem, že si tu !" rovnako prudko dvere zatvoril a šiel preskúmať izbu ako mačka hľadajúca svoju myš. „Recepčná mi povedala že moja frajerka už je v izbe."

Nechápala som prečo z neho sršala taká nenávisť, keď som mu konečne povedala že ho milujem a budem ho prenasledovať všade rovnako ako on prenasledoval mňa.

Potichu som sa k nemu prikradla, prudko ho otočila a sotila. Keďže niečo také nečakal, spadol chrbtom na posteľ načo som využila situáciu a obkročmo sa na neho posadila.

„Milujem ťa," hlesla som pár centimetrov jeho pier a nakoniec ho aj pobozkala.

Sprvu mi bozk opätoval, potom sa však strhol, prevalil ma pod seba, schmatol mi zápästia a pritlačil pri hlave.

„Naháňal som sa za tebou ako idiot, tak veľmi ti to neuľahčím Max," stisk zosilnel, no nie preto že mi chcel dokázať že má navrch ale preto že pohľadom opäť skĺzol na moje pery a ja som veľmi dobre vedela že len jeho pýcha ho ešte drží od toho aby sa na mňa doslova nevrhol. „Budeš mi to musieť dokázať."

„Thomson, nie som človek, ktorý by sa ocitol v kanade len tak," pretočila som očami, nechápajúc ako to že som tu už nie je dostatočný dôkaz ako veľmi mi na ňom záleží. „Plus, povedala som to – Milujem ťa."

Odstúpil odo mňa „Toto mi ako dôkaz nestačí, snaž sa viac."

Prítomnosť

Max

Nechápem prečo som si spomenula práve na toto v obrovskej univerzitnej knižnici plnej úžasných kníh. V ten deň mi to povedal prvý krát a opakoval to rovnako často ako ja to že ho milujem.

Potriasla som hlavou aby som zabudla na tie dni, ktoré sú už dávno za mnou.

„Páči sa ti tu ?" posmešne si odfrkol Eliot, jemu sa pokračovanie štúdia na vysokej škole protivilo. „Vážne do toho chceš ísť ?"

„Nemám na výber," odvetila som, hneď sa na mňa ospravedlňujúco usmial, zabudol že kvôli mojim hlúpostiam ma sem otec poslal.

„Aspoň si užiješ množstvo chodbovíc a iných party, na ktoré nenápadne môžeš prepašovať aj nás," zasmial sa Alex načo si vyslúžil množstvo zamilovaných pohľadov študentiek v knižnici.

„Pre nič iné tu nie som," tľapla som si s ním a škaredo zagánila na študentky, je jedno že som jeho sestra – môjho krásneho brata nech nechajú na pokoji.

„Ideme si obzrieť tvoj internát a spolubývajúcu ?" ozval sa Eliot, znudene prešľapujúc z nohy na nohu.

„Moja spolubývajúca nie je súčasť nábytku, že by si si ju mohol obzerať," dala som mu pohlavok. „A máš Heili, pokiaľ si dobre spomínam."

„No asi o tom nevieš," začal no hneď som ho umlčala a nedôverčivo na neho hľadela.

„Kedy ?" bolo jediné čo som sa opýtala.

„Asi pred tromi mesiacmi, vtedy si sa ešte-„

„Sa ešte trápila nad tým chujom, ktorí mi zlomil srdce, že si mi nechcel vravieť že ste sa rozišli," dokončila som za neho.

„Hold, nebola to pravá láska," mykol ramenami no oči sa mu zaleskli. „Na pravú lásku tu bol vždy Damian, ten má svojho Leona a filozofické úvahy bárs ďaleko od nás momentálne."

„Kto to ukončil ?" opýtala som sa aby som zahnala fakt že mi Damian nesmierne chýba.

„Kto asi? Ona," opäť mykol ramenami a vykročil opačným smerom ako mal byť môj internát.

„Eliot," otočil sa za mojím hlasom v domnienke že ho nejako povzbudím, chladná mrcha sa však opäť drala na povrch. „Stratil si zmysel pre orientáciu ? Internát je tadeto."

Zasmial sa, potešilo ho že som zase sama sebou.

A rovnako to pobavilo aj mňa. Aj Alexa.

Internát bol spojený čo mi nevadilo, no očakávala som budovu, kde bývali len rozmaznané, múdre pipky, do ktorých by sa dalo ľahko navážať. Dievčatá bývali na prvých piatich poschodiach, chalani na zvyšných piatich. Výhľad z tejto budovy musel byť k nezaplateniu.

Vrátnikovi som nadiktovala svoje meno a obdržala kľúče od izby číslo 555 – bolo by symbolické keby sa pridalo ešte 111.

„Títo dvaja hore ísť nemôžu," ozval sa vrátnik nebezpečným podtónom.

„Pomáhajú mi s batožinou," sladko som sa na neho usmiala a otočila sa mu chrbtom.

„Veď žiadnu batožinu nemáte," zakričal na nás opäť a už-už vstaval zo svojej vyhriatej stoličky, no za nami sa zavreli dvere výťahu a všetci traja sme mu ukázali prostredník.

Zamračil sa na mňa. Super už som si znepriatelila vrátnika – aký skvelý to deň.