Mirrors Theory

Kapitola druhá

Brooklyn Pov:

,,Ešte nie, ešte chvíľu." Zašepkala som do vankúša a otočila sa na druhý bok, ale budík nestíchol. Vzdychla som si a otočila sa späť na chrbát. Natiahla som sa po budík a vypla pesničku od Rihanny - Only Girl. Sadla som si na posteľ a pretiahla sa. Cez záclony sa ku mne do izby tlačili slnečné lúče. Postavila som sa a závesy odtiahla. 

,,Ah." Prižmúrila som oči, keď mi slnko zasvietilo priamo do očí. Ale ten výhľad stál za to. Síce som nebývala na najvyššom poschodí, ale z okna bolo vidieť do diaľky. Hneď  pod oknami bola rušná ulica na konci ktorej stál malý stánok s croissantami. Nachvíľu som sa cítila ako na dovolenke v Paríži, kde bývajú moji starí rodičia.

Vykonala som rannú hygienu, učesala vlasy a postavila sa pred veľkú skriňu a rozmýšľala, čo si oblečiem. Rozhodla som sa obliecť si tmavé modré rifle a bielu blúzku pod ktorou som mala biely crop top. Bol to jeden z mojich obľúbených outfitov, ktorý som nosievala cez leto. Pamätám si, ako sme s Bib - mojou najlepšou kamarátkou - boli na pláži v Californii. Smiali sme sa ako pojašené a ona mi omylom na blúzku vyliala jahodový koktail. Našťastie sa mi blúzka podarila vyprať.

Vrátila som sa k posteli a pozrela na mobil. Svietili na ňom dve upozornenia. Správa od mamy, že mi praje pekný prvý deň v škole a upozornenie na žiadosť o priateľstvo na Instagrame. Otvorila som upozornenie a na obrazovke sa mi objavil profil s názvom edwardsova.meredith a na profilovej fotke svietili jej kučeravé vlasy. Na profile mala veľa fotiek z hodín fotografie, ale aj fotky s Edwinom a ostatnými kamarátmi. Netuším, ako sa jej podarilo nájsť môj profil. V mene nemám ani priezvisko. Môj profil nesie názov brooklyns a ešte ho mám aj súkromný. Na profilovej fotke mi je vidno len kúsok obočia, čelo a vlasy v drdole. V hlave som si spravila malú poznámku, že sa jej to musím spýtať.

Natiahla som sa po čierny batoh, do ktorého som vložila čistý zošit, peračník s pár perami a farebnými zvýrazňovačmi. Zabalila som si tam aj keksík Twix, keby mi náhodou jedlo nechutilo. Nie že by bol Twix vhodná náhrada za poriadne jedlo. Obula som si biele tenisky a dala si pozor, aby som si nezabudla kľúče, keď som vychádzala von. Nevedela som, či ma Mer počkala, a tak som jej zaklopala na dvere. Keď mi nikto neotváral, zišla som dole po schodoch.

Na recepcii som sa zapísala, že odchádzam do školy a vydala sa po ulici smerom ku škole. Riadila som sa podľa navigácie. Tá hovorila že mám na najbližšej križovatke zabočiť doľava. Prešla som pár krokov a na rohu ulice uvidela kvetinárstvo. Zrovna dnu vchádzala ryšavá dáma, zrejme majiteľka a za ňou cupitalo malé dievčatko. Musela som sa usmiať.

Pozrela som pred seba a uvidela veľkú budovu s dvomi poschodiami. Pred budovou bola ceduľka s nápisom Škola s umeleckým zameraním. Pozriem hore. Celá budova vyzerá ako kulisa z nejakého filmu. Môže taká škola naozaj existovať?

Chystám sa otvoriť dvere, keď do mňa zozadu narazí týpek s akožetetovaním na krku a pretlačí sa predo mňa. Pri tom sa zahačkne o môj batoh a zazrie na mňa ako keby A) to bola moja chyba, a B) zvoní za dve minúty, pritom máme ešte trištvrte hodiny.

Dva body dole pre Londýn. Choď do riti, týpek s akožetetovaním.

Strop na prízemí bol pomerne vysoký. Trochu to tu voňalo ako čierny čaj spojený s napätím študentov.

Nasledujem skupinku dievčat do jedálne a na zemi sa rozprestrie mramorová podlaha. Celá jedáleň je desivá a úchvatná zároveň. Mala by byť určená pre kráľovskú rodinu a nie pre človeka, čo väčšinu času strávi doma nad knihami či filmami.

Aj keď som jedáleň videla už počas prehliadky školy, bola som totálne unesená. Predtým som zvyčajne obedovala v jedálni veľkej asi ako polka polky a polka tej polky futbalového ihriska. Kuchárky tam podávali typické americké fastfood jedlá ako hotdog, pizzu či hranolky.