To nie je tvoja vec, Aurora (SK)

20.kapitola

Ďalšie ráno som sa zobudila s veľkou modrinou na neznesiteľné klopanie na dvere. Bolela ma hlava a pod okom som mala opuch. Na prahu môjho bytu ale stál Benjamin a to mi zlepšilo náladu. Keď ma zbadal, hneď vošiel do vnútra a usadil ma na botník v chodbe. Večer som s ním volala a povedala mu o všetkom, čo sa stalo, takže prišiel pripravený, s lekárničkou plnou zaujímavých vecí. Začal sa hrať na doktora a ošetrovať moje jednodňové rany. Keď skončil, pobozkal ma na neboľavé líce a zmizol v kuchyni, odkiaľ som po chvíli začula zvuk kávovaru.
Dala som sa ako tak dokopy a už oblečená s poslednou zabalenou taškou na rameno, kde boli moje najdôležitejšie veci som prišla k Benjaminovi, ktorý pre nás pripravil raňajky. Spoločne sme sa najedli a chvíľu sa ešte rozprávali, no pri pohľade na hodiny, ktoré ukazovali osem hodín sme sa rozhodli, že je čas ísť. Mali sme pred sebou približne dvanásť hodín cesty.
Raz šoféroval on, inokedy ja, lenže s opuchom pod okom to nebolo najideálnejšie, takže v polovici našej trasy prehlásil, že ma k volantu už nepustí. Nemal vôbec žiadne pripomienky na moje zlatíčko, v ktorom sme sedeli a počúvali hudbu z rádia, čím ma prekvapil a potešil zároveň. Nevadil mu zvuk, ktorý vydávalo ani viditeľne natrhnuté povlaky na sedačkách či jemne špinavé okná. Každé tri hodiny sme zastavovali na WC a kávu, prípadne nejaké jedlo. Väčšinou sme išli po diaľnici, ale keď mu na mape ukázalo mesto, ktoré som vždy chcela vidieť, hodil smerovku, aby sme cez neho aspoň prešli a ja som si ho konečne mohla obzrieť hoci i len zo sedadla spolujazdca. A tých miest teda nebolo málo. Stále sa ma pýtal, či ma nebolí oko alebo líce. Niekedy počas našej prestávky vytiahol lekárničku a boľavé miesto mi ošetril. Celý deň som ho ale ani raz nepobozkala.
Keď už bolo približne desať hodín večer, vošli sme do mesta, kde sme plánovali prespať v jeho vlastnom byte. Trondheim bol v noci plný svetiel, ktoré odkrývali z tmy zeleň stromov a krásu farebných budov postavených pri rieke.
V centre mesta nám navigácia oznámila, že sme v cieli, na čo sme autom skĺzli do vnútornej garáže moderného bytového komplexu. Spoločne sme vyšli výťahom na desiate poschodie a prešli chodbou k jedným z dverí s číslom 52. Benjamin ich odomkol kľúčom, ktorý mal vo vrecku a rukou naznačil, aby som prachom prešla prvá. Keď za mnou zavrel dvere a hodil naše tašky na zem, rozsvietil svetlá. „Vitaj!"
Nemohli tam byť viac ako tri izby, pričom chodba viedla priamo do veľkej obývačky s troma francúzskymi oknami a sivými závesmi zopnutými bielou stuhou v strede. Cez sklo dovnútra vchádzalo svetlo mesiaca lákajúc ma prísť k nemu, čo najbližšie. V strede bol biely gauč a v rohu stál šachový stôl s dvoma obyčajnými drevenými stoličkami. Televíziu, akú mal on medzi oknami na stene, som videla jedine v Mathewovej kancelárii. Patrila k najnovšej technológii na trhu a mala funkcie, o ktorých sa ľudom zatiaľ len snívalo. Na každej voľnej ploche boli postavené fotografie a sošky z rôznych krajín. „Rád cestujem," Benjamin si všimol ako sa na nich pozerám a jednu zobral do ruky, aby mi ju podal. „Srí Lanka, štyri roky dozadu. Moja teta ma donútila kúpiť nám letenky, pretože počula, že dva týždne v tej krajine stačia na odbúranie všetkého stresu," na fotografii sa objímal s Janou, ktorú som stretla len pár dní dozadu. Mala na sebe obrovský slamený klobúk, kvetované padavé šaty siahajúce až po zem a usmievala sa od ucha k uchu. Benjamin aj jeho teta boli obaja spečený a keď som sa nad rámčekom začala smiať, Benjamin mi ho zobral z ruky a položil ho na svoje miesto. Potom ma objal a stojac za mnou mi zašepkal do ucha. „Dva týždne nestačili." Prestala som sa smiať a zaklonila som hlavu nechávajúc ju padnúť na jeho hruď. Benjamin to využil a začal ma bozkávať na krku. Jemne, nežne a opatrne, akoby som sa mu mala rozpadnúť pod rukami. Cítila som ako sa bojí mojej reakcie a tak som sa k nemu pomaly otočila, chytila ho za tvár a pobozkala ho. Prestal viac váhať.
Keď sa spýtavo pozrel do mojich očí, prikývla som. „Prosím." Benjaminovi to stačilo na to, aby ma zdvihol zo zeme a položil ma na skrinku pri stene odhŕňajúc z nej všetky veci, ktoré mu v tom bránili. Chcel to tak ako ja. Potreboval to tak ako ja. Benjamin bol atraktívny, sexi a stál medzi mojimi nohami. Prehýnajúc ma v chrbte sa ku mne pritlačil a svojimi perami začal objavovať moju tvár, krk a ramená. Cítila som ho na každom kúsku svojej kože, ktorá nebola zakrytá látkou.
„Benjamin," vzdychla som pomedzi jeho bozky. Nohy som mu ovinula okolo pásu a pritiahla si ho k sebe ešte bližšie. „Prosím." Jeho jemné pery sa vrátili s mojim. Zrýchlil sa mi pulz keď moje ruky začali blúdiť po jeho tele. Nedokázala som ich ovládnuť. Mal na sebe bielu mikinu s kapucňou. Zospodu som mu ju nadvihla spoločne s tričkom, ktoré si obliekol pod ňu a prstami som mu prešla som po nahej hrudi.
Bozkával ma. Hladil ma po stehne. Tlačil ma k stene a skrinke. Chcel ma. „Aurora," vyslovil moje meno keď na chvíľu jeho ústa opustili tie moje. Pretiahol si mikinu aj tričku cez hlavu a potom sa na mňa opäť vrhol. Tentokrát som mala viac priestoru na objavovanie.
Zdvihol ma zo skrine stále ma bozkávajúc. S rukami pod mojim zadkom a mojimi nohami okolo neho so mnou prešiel cez obývačku a tmavú chodbu k nejakým dverám, ktoré sa snažil otvoriť lakťom. Nedarilo sa mu to. Prsty som stiahla z jeho ramien a svoje pery som presunula nižšie. Rukou som sa natiahla po kľučke a pohla ňou smerom dole. Benjamin sa zasmial a chrbtom razil cestu so mnou v náručí do niečoho, čo vyzeralo ako jeho spálňa. Opatrne ma položil na veľkú drevenú posteľ s modrými obliečkami a bielou dekou. Potom ma vyzliekol z trička a svojou váhou ma pritlačil k poddajnému matracu. „Si krásna."
„Nekaz to." Pritiahla som si k sebe jeho hlavu a vrátila sa k tomu, čo sme robili v obývačke. Na koži ma hladil chlad a teplo zároveň. Verila som Benjaminovi a tak som ho v ten večer v jeho posteli v byte, ktorý vlastnil v Trondheime, nechala vyhrať stávku, ktorá pre neho nemala žiadnu váhu. „Proste..."
Umlčal ma svojimi perami a ja som viac nepovedala už nič. Nechala som sa ním umlčať a svoje protesty som hodila za hlavu. V mojej mysli bol len on. Jeho ruky, jeho ústa, jeho...

Zobudila som sa v Benjaminovom objatí. Ešte stále spal a tak som privrela oči, aby som ho nevyrušila v snoch, ktoré mal. On však musel zacítiť môj drobný pohyb na jeho hrudi. Mrviac sa podo mnou si odkašľal. „Bré ránko," vyslovil a pevnejšie si ma k sebe pritlačil. Potom sa na mňa rozospato pozrel, voľnú ruku nadvihol nad seba a zhlboka zazíval. „Toto sa mi páči," povedal hladiac ma nežne po vlasoch. Keď ma pobozkal na čelo, roztopila som sa v jeho náručí. Moje napätie sa stratilo vďaka nemu. On však ostal. Nikam neodišiel.
„Benjamin," potrebovala som sa uistiť, že sme boli na rovnakej vlne, no on ma prerušil, akoby mi čítal myšlienky.
„To je v poriadku, Aurora," pohladil ma po tvári a usmieval sa, „nečakám od teba nič. Viem, že sa do mňa nezamiluješ na počkanie a ani to nechcem. Táto noc sa mi páčila, no nerobím si nádeje," pri jeho slovách sa mi uľavilo. „Ale nebudem sa na teba ani hnevať, ak si to niekedy znovu zopakujeme."
„Bez očakávaní?"
Naklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery. Nebolo to také naliehavé ako včera večer, no bolo to príjemne. „Bez očakávaní," zašepkal a stiahol zo mňa perinu, ktorá ma hriala. Okamžite som sa striasla náhlou zimou. Netrvalo to však ani sekundu, keď jej teplo nahradilo teplo jeho tela. Otočil ma na chrbát a začal ma bozkávať. „Čo ty na to?"
„Uhm..." vydala som zo seba, keď som pocítila jeho pery na svojom krku. „Dofrasa!" skríkla som. „Telefón..."
„Musíš?" Benjamin sa stále smial na mojej reakcii, no predsa len sa odo mňa odtiahol zakladajúc si ruky za hlavu, aby si mohol pohodlne ľahnúť a sledovať, čo budem robiť.
Rýchlo som mu venovala ešte jeden posledný bozk. „Musím." Deku, ktorú sme večer hodili na zem som si ovinula okolo seba a vybehla som zo spálne. Svoj telefón som našla na skrinke v obývačke. Pri pohľade na jeho displej som si frustrovane pretrela oči prstami.
Mathew.
„Kde si?"
Sadla som si do kresla a pridržala si paplón na prsiach. „V Trondheime. Čo by si potreboval? Papiere som ti nechala na stole. Ak by si niečo hľadal, všetko je v mojich šuplíkoch..."
„Čo robíš v Trondheime?"
Zo spálne vyšiel Benjamin len v trenírkach a naznačil mi, či nechcem kávu. Keď som prikývla, odišiel nechávajúc mi súkromie. Nechal však otvorené dvere a tak som sa mohla pozerať, ako zapína kávovar a hľadá niečo v skrinkách. Uhm... Páčilo sa mi to, čo som videla. „To nie je tvoja vec, Mathew," povedala som a usmiala som sa pri pohľade na Benjamina, ktorý tancoval so šálkami v rukách. „Ak nič nepotrebuješ, zavesím."
Mathew bol ticho, počula som len ako niečo spadlo u neho v kancelárii. Keď ku mne dobehol Benjamin s teplým nápojom plným energie, Mathew sa začal pýtať na veci v práci a ja som bola spokojná, že môj osobný život nechal na pokoji a s radosťou som mu odpovedala na jeho otázky. Po dohode o tom, že mu pošlem ešte nejaké dokumenty emailom som mu zavesila.
„Naraňajkujeme sa po ceste," prehovoril Benjamin z druhého kresla, „poznám jedno miesto, kde úžasne varia a chcel by som ťa tam zobrať," položil hrnček na konferenčný stolík a oprel sa lakťami o svoje nohy. „Ale najprv ťa zoberiem do sprchy a poriadne si to užijem."
Vstal, chytil ma za ruky a vytiahol ma z kresla nechávajúc nedotknuté hrnčeky s kávou v obývačke. Zasmiala som sa nad tým, čo robil zabúdajúc na všetko okrem neho samotného.
Perina zo mňa spadla, keď som sa postavila a ja som sa po nej viac nenatiahla. Benjamin ju odkopol stranou a stiahol si ma do náručia. Potom ma zobral na ruky a ešte pred tým ako ma odniesol do svojej kúpeľne, mi zašepkal. „Bez očakávaní, Aurora."
Pritiahla som sa k nemu pevnejšie a nechala svoje pery hrať sa s jeho telom. Verila som mu a tešila som sa na to, čo všetko pre náš život mal ešte pripravené.

Trvalo nám dve hodiny než sme sa konečne dostali z jeho bytu. Zastavili sme sa na raňajky v jednom meste len kúsok od Trondheimu presne ako mi to sľúbil. Ani jeden z nás neodolal pokušeniu dať si palacinky a tak sme sa nimi poriadne prepchali pred tým, ako sme sa vrátili do auta.
Moje líce už bolo takmer v poriadku, až na modrinu pod okom, ktorá mala znovu inú farbu. „Nechcem, aby si tvoji rodičia mysleli, že som ťa zbil," povedal mi Benjamin natierajúc mi korektorom zbytky Teresineho hnevu na pumpe len hodinu od môjho rodného mestečka. „O ďalších veciach, ktoré som ti urobil, včera večer," zdvihol mi bradu a pomaly sa približoval svojimi perami k môjmu uchu, „a dnes ráno, im hovoriť nebudeme. Dobre, Aurora?" Prikývla som a zoširoka sa na neho usmiala.

Ďalších dvanásť hodín v aute zbehlo ako voda. Keď sme vstúpili do Harstadu, minuli sme značku, ktorá vravela, že som doma. Po pravej aj ľavej strane boli stále vysoké kopce plné zelene skryté v tme tak ako som si to pamätala. Míňali sme domy, ktoré stáli samé na veľkých plochách a blížili sme sa k osvietenému mestu v zálive. Otvorila som si okno na aute, aby som mohla zacítiť na svojej pokožke čerstvá morský závan vetra. Toto bolo jediné miesto na svete, z ktorého som dokázala utiecť a vždy sa znovu vrátiť.
Benjamin vypol navigáciu a nechal ma hovoriť, kam odbočiť a kde ísť ďalej. Keď sme prešli centrom a ja som mu povedala, aby išiel doľava, urobil to, no keď sa cesta začínala zužovať a domov bolo stále menej, videla som ako váha, či som sa náhodou nepomýlila. Lenže moje srdce vedelo, kam ide. Boli sme ďaleko od obchodov a prístavu, no stále sme po pravej ruke mali more len pár krokov od nás. Benjamin zapol silnejšie svetlá a autom sa dostal až za kostol s cintorínom, na pozemok, ktorý bol obklopený tichom. Pred sebou sme videli dvojposchodový biely dom s hnedou strechou a veľkou záhradou s prístupom k moru.
„Sme tu," zahlásila som ako správna navigátorka.
Benjamin zaparkoval moje červené auto pred domom a oprel sa do kresla. Cez predné sklo sa pozeral na bielu budovu patriacu cirkvi a na oblohu, ktorá bola úplne jasná i keď na nej nobolo možné vidieť nič iné ako hviezdy. Život sa z nej na chvíľu vytratil, aby si mohol oddýchnuť pred ďalším namáhavým dňom. Hviezdy však svietili omnoho silnejšie než v Beregene či v Trondheim a ja som sa do nich zas a znovu zamilovala.
„Je tu krásne," šepol.
„Ja viem."
Z domu vybehla moja mama v rúžovej zástere so špinavou vareškou v ruke a múkou vo vlasoch. V očiach mala smútok a šťastie zároveň. Vedela som, že som spravila dobre, keď som prišla.
„Benjamin?" otočila som sa k nemu pozerajúc sa na neho so všetkou vážnosťou, čo som v sebe našla.
„Áno?"
V odraze skiel som videla ako sa k mame pripojil aj môj otec. Bol oblečený vo svojom oddychovom sete: obrovské papuče v tvare rýb, modrá kombinéza a huňatá mikina s malou vyšitou udicou na mieste, kde sa nachádzalo srdce. Pochádzala som z rybárskej rodiny, to sa nedalo zaprieť. Lenže on bol jednoducho blázon, ktorý svoju vášeň musel ukazovať každému i keď už bol na dôchodku. On mi jednoducho chcel urobiť hanbu tým najprirodzenejším spôsobom, aký existoval. „Máš poslednú šancu naštartovať a zdrhnúť."
Benjamin vytiahol kľúče zo zapaľovania a vložil mi ich do dlane. Usmial sa na mňa a pohladil ma povzbudivo po stehne. „Ak ostaneš ty, tak ostanem aj ja, Aurora." Hodila som si kľúče do tašky a opätovala som mu úsmev krútiac hlavou neveriac v to, aké som mala šťastie, že tam bol so mnou. Budú ho milovať.
Lenže ak som si myslela, že to pôjde hladko a my dvaja vystúpime, zoberieme si tašky, prídeme k nim na dvere a ja im ho predstavím, mýlila som sa. Do domu ho proste vtiahli a na mňa zabudli už pri aute.
„Tak radi ťa vidíme!" triasla mu rukou mama po ceste nedovoľujúc mu prehovoriť. Nenechali ho ani zobrať si svoje veci. Otec mu ich vytrhol z ruky a v chodbe mu ich hodil na zem s uistením, že mu ich potom odnesie do izby, do ktorej mu už ale nikto nepovedal. „Benjamin, že? Veľa sme o tebe počuli. Upiekla som niečo dobré! Oh, hádam ale nie si alergický na jedlo! Aurora mi nič nepovedala. Vlastne mi toho povedala veľa, ale zároveň nič...."
Otec mu zo skrine v obývačke vyťahoval udicu a vhodné oblečenie k jazeru. On, človek, ktorý sa sám nedokázal obliecť. „Drahá, nechaj ho vydýchnuť, chudák ešte len teraz prišiel. A predstav sa mu!"
Mama ich na chvíľku opustila, aby sa mohla o sekundu na to vrátiťa s ešte teplým čokoládovým koláčom. „Agnes Wilkersonová," namiesto ruky povadala Benjaminovi tanier, „a toto je môj drahý manžel Sigmund Wilkerson." Nič som zvonku poriadne nevidela, no záclony boli dostatočne priesvitné na to, aby som spoznávala siluety v miestnostiach. „Chceme o tebe vedieť všetko!" Počula som ale každé jedno ich slovo.
„Teší ma, Agnes a Sigmund. Váš domov je nádherný. Ak vám to nebude prekážať...." prekrútila som očami, keď konečne prehovoril Benjamin.
Sama som si vonku cez obe ramená prehodila batohy a zatvorila kufor od auta. Moji rodičia ma úplne odignorovali. Keď som vošla do domu, zabuchla som za sebou vchodové dvere a poriadne sa nadýchla nádhernej vône idúcej z maminej kuchyne. Bola som doma a stačilo mi to na to, aby som bez váhania nechala Benjamina napospas mame a ocovi. Dala som mu šancu odísť, no on ju odmietol.
Nahmatala som po ovládači na stene a zasvietila som si na schody a prvé poschodie, kde bola moja izba. Išla som rovno do nej. Keď som si obzrela miesto, kde som niekedy každú jednu noc spávala, mala som chuť ľahnúť si a zavrieť oči. Namiesto toho som si však na stôl vyložila svoj pracovný počítač, telefón a papiere a perá, ktoré som si zobrala z kancelárie. Potom som si sadla do kresla pri okne v opačnom rohu miestnosti, z ktorého bolo vidieť na dvere a zaklonila som hlavu. V diaľke som počula vlny narážajúce na neďaleké skaly a hladné čajky hľadajúce potravu v mori pred tým, ako zaľahnú a na chvíľu si pospia.
Niekoho všetky tie zvuky rozčuľovali, no pre mňa boli pokojom, po ktorom som dlho túžila a ktorý som nemohla nikdy vlastniť.

Musela som na chvíľku zaspať, pretože hlasy mojich rodičov zrazu utíchli a ten Benjaminov bol pri mojom uchu. „Vyzerá to tak, že tu hold ostanem jeden mesiac," oči som mala zatvorené a hlavu stále zaklonenú, keď ma tým prebudil zo spánku. Pobozkal ma a ja som mu ruky ovinula okolo krku držiac si ho pri svojich ústach i keď sa na chvíľu odtiahol. „Snažil som sa ich prehovoriť na dva týždne, no oni chceli dva mesiace. Bol to ťažký boj," znovu ma pobozkal, „ale urobili sme kompromis," a pri treťom bozku som už otvorila oči a odstrčila ho od seba.
„Blázon!" smiala som sa. „Ty si blázon, Benjamin."
Zvalil sa na posteľ a vyložil si nohy na moju poskladanú rúžovú deku. Potom na mňa žmurkol. „Viem, ale im to očividne nevadí. Skôr by som povedal, že zapadám," hlavou ukázal na stoličku pri mojom stole, cez ktorú bola prehodená jedna z ocových ozrutných vecí. „Už mám aj vestičku na ryby."
„Kde ti povedali, že budeš spať?"
Pod hlavu si dal jeden z mojich najobľúbenejších vankúšov, no pred tým, ako si na neho ľahol si ho ešte trochu natrepal. „Tu sa mi celkom páči."
Strávila som s ním pár nocí osamote. Tá posledná však bola pikantnejšia ako tie predošle. Aj tak som ale potrebovala čas len pre seba. „Hosťovská je voľná," vyšlo zo mňa skôr, než som to stihla zastaviť.
„Viem. Už tam mám veci," vstal a zobral si so sebou môj vankúš. Potom prešiel okolo mňa a stiahol zo stoličky vestu, ktorú si prehodil cez rameno. „Len som to skúšal," siahol po kľučke prajúc mi dobrú noc. Potom za sebou zatvoril dvere a nechal ma tam samú.
Ani nie o minútu mi od neho na telefón prišli správy, ktoré ma v sekunde rozosmiali.
BENJAMIN: Neviem sa dočkať na zajtrajšok.
BENJAMIN: Tvoj otec pre mňa urobil nejaký program.
BENJAMIN: A tvoja matka napísala zoznam vecí, ktoré potrebuje opraviť.
BENJAMIN: Ako sa používa kladivo?
BENJAMIN: Nie, toto som nikdy nenapísal. Zabudni na to.
BENJAMIN: Okamžite.
A mne neostávalo nič iné len zaľahnúť a poriadne si oddýchnuť. Čakala ma iba ďalšia pohroma, tentokrát sa ale nevolala Mathew.
BENJAMIN: Sladké sny, Aurora.