Ice

-6-

Slzy mi stekali z nosa, padali na zem, až dopadli na podlahu a nezmizli v dosahujúcom objatí zeme. Objal som si ruky okolo kolien a snažil sa prehltnúť vzlyky. Moje telo sa triaslo .Vonku sa obloha menila na purpurovo-modrý západ slnka, ako keby oblohu vypĺňala veľká modrina. Vzlyky mi otriasali telom, keď som sa ich snažil potlačiť. Bola mi zima. Moje prsty mali ten najzvláštnejší nádych farby, veľmi bledo bielu a najsvetlejšiu modrú. Pomaly som vstal . Kolená sa mi roztriasli .Zaťal som zuby a vypotácal sa von . V okamihu mi slzy zamrzli na tvári. Moje  myšlienky na Victora sa rozptýlili. Nemyslel som na, to čo sa udialo. Bolelo ma brucho.Neistými pomalymi krokmy som sa vliekol tichou a ponurou štvrťou dláždenou kameňmi, ktoré vyčnievali z tvaru. Snažil som sa najsť útulne miesto na prespatie . Nechcel som ísť domov. Nepotreboval som, aby sa moji zaneprázdnení príbuzní pýtali sa na môj súkromný život a problémy. Nepotrebujem aby sa strachovali o mňa . Aj tak mi zostáva iba pár rokov možno iba mesiacov života. Zatvoril som oči a zhlboka sa nadychol . Chcel som iba aby moje štastie pokračovalo navždy . Len ja a Victor. Ale ja umieram. Tento fakt mi v hlave bliká ako vystrážne svetielko . Neočakávam súcit ani utechu. Ani o to nestojím .Možno som naozaj len ďalšia vec, ktorá by podľa prirodzeného zákona nemala existovať.Myslím si, že som niekto, keď som vlastne nikto. V skutočnosti je to svojím spôsobom každý. Ľudské vedomie je taká sviňa evolúcie.Ale nakoniec uvidíte, aké ľahké bude opustiť život v poslednej chvíli. To, že ste sa toho držali celé roky, nikdy nemalo zmysel.Dočerta s týmto prekliatým  miestom. Bránil som slzám, ktoré mi znovu chceli pretiecť z očí.Cítil som sa slabo.Prehltol som tvrdú hrču, ktorá sa mi dvíhala v hrdle, prinútil som sa byť silný . Aspoň pre túto chvíľu.Pokrútil som hlavou a nechal som oči padnúť na menší hotel. Pozviechal som sa a  vykročil som k nemu. Pomalým pohybom ruky som otvoril dvere a vošiel na recepciu , ktorá vyzerala útulne . Pousmial som sa. ,,Dobrý deň, chcel by som si prenajať izbu na noc," povedal som recepčnej v strednom veku a s milým úsmevom . Premieraval si ma pohľadom akoby sa ma snažila zaradiť. Je možné že sa jej marí že som strieborný medailista ale po ročnej pauze som zapadol prachom. Sklopila zrak , akoby to vzdala a podala mi kľúče od izby. Poďakoval som jej a vybral som sa tam.

Nevyspal som sa moc dobre. V snoch ma prenásledavalo veľa nepekných veci. Zaplatil som a vrátil kľúče. Po ceste domov som sa zastavil v kvetinárstve a kupil Victorovi kyticu ruží ako dar usmierenia. Keď som vošiel do miestnosti zavládlo ticho, všetci na mňa pozreli a očakávali vysvetlenie kde som bol. V tichosti som dal Victorovi kvety a odišiel do izby. Nezniesol som ich pohľady.Neviem zniesť ani to že im tajím môj zdravotný stav . Ozvalo sa jemne zaklopanie na dvere „Budem predpokladať, že nemáš chuť sa rozprávať ," ozval sa Vityov hlas spoza drevených dverí ktoré následne sa otvorili.Pohľadom som ho sledoval ,,predpokladal som správne ," povzdychol si a sadol si ku mne na posteľ. Chcel som naňho zakričať nech zmizne ale namiesto slov sa vydrali z môjho hrdla vzlyky . Objal ma a začal ma utešovať. V jeho náruči som sa vždy cítil tak bezpečne. Teraz mi dával dôkaz, že si zaslúžim pozornosť a lásku.Aby som bol úprimný, nemyslel som si, že táto chvíľa príde.Možno to bol len môj spôsob myslenia, ale nevedel som to naisto. Už som bol až moc unavený a citovo zničený , že ma myšlienky zrádzali. Pomaly ale isto som zaspával vo Victorovom náručí.