————————
Stojím na najvyššom bode v našej škole, opieram sa o zábradlie pričom sa oň obomi rukami opieram. V nich držím pohár s teplou čiernou kávou a pozerám sa do diaľky. Na hlave mám natiahnutú kapucňu, ktorá ma chráni pred vetrom, ktorý tu hore fúka ako bláznivý.
Ruch, aké toto mesto má je obdivuhodné a strašidelné zároveň. Koľko ľudí sa tu premelie ponad našimi oknami, koľko áut prejde po jednej ceste behom hodiny. Ľudia žijú rýchlym životom, takým akým ho žijem aj ja. Niekedy nestíham vnímať okolo sveta, krásy, ktoré sa nám ukazujú a núkajú. Je to azda naša vina, že sme vbehli do tak uponáhľaného sveta? Nebolo by lepšie zastaviť sa a chvíľu vnímať čo sa deje okolo?
Ideme rýchlo vpred. Základná škola, stredná škola, vysoká škola a rýchle vhupnutie do práce a pracovať ako stroje za pásom. Ženieme sa dopredu ale za čím? Za smrťou? Za uhnaním samých seba do zabudnutia? Chceme rýchlo vyrásť ale problémy, ktoré prichádzajú s dospievaním už nikto nechce, odkladá ich. Nedajú sa odložiť donekonečna. Vždy príde deň kedy sa musíme postaviť za svoje povinnosti, zobrať zodpovednosť za svoje činy a čeliť všetkému čo sme spôsobili, spôsobujeme.
Dnešné pochmúrne počasie, ktoré vládne nad Parížom ma vzalo do spomienok. Od rána som sa necítila vo svojej koži, bola som oťapená, ubolená a veľmi citlivá. Moja nálada je dnes až prekvapivo tichá. Nekomunikujem s nikým, všetkým sa vyhýbam ako aj priateľom. Oblúkom ich obchádzam, sedím sama a len sa pohlcujem v mojich myšlienkach. Nechcem ich nakaziť mojou hlúpou náladou, preto som ich ráno o tom všetkým sms-kou informovala. Akceptujú to. Sem tam prichádzajú tieto stavy, ktoré nejdú vypnúť a ja v tú dobu potrebujem byť sama. Usporiadať si myšlienky a byť chvíľu len sama so sebou.
Nie vždy som mávala tieto stavy, kedy som potrebovala byť sama. Nastali od toho dňa, odkedy sa minulosť stala tou najhoršou mojou nočnou morou. Akoby som ten moment zažívala stále dookola, vracal sa mi. Chcel sa mi pripomenúť, aby som si uvedomila, že to čo sa stalo bola realita, ktorá je tvrdá a neúprosná. Neznesiem ju, stále bolí pričom moje srdce krváca každým dňom. Niektoré dni sú lepšie, niektoré horšie. Nedávam to ale najavo. Žijem si vo svojej bubline, z ktorej nevychádzam často a hlavne do nej nikoho nevpúšťam. Ani moji najbližší priatelia ako je Peter a Ashley o tom nevedia. Všetok smútok a bolesť skrývam za úsmev a žiariace oči šťastím.
Zhlboka sa nadýchnem, zatvorím oči, ktoré pevne stisnem. Vydýchnem všetok prebytočný vzduch z pľúc, pripravená vnoriť sa do spomienok, ktoré sa pýtajú von.
*Pred tromi rokmi*
Stála som opretá o stenu, pozerajúc sa na lôžko, v ktorom leží a kľudne spí. Necháva sa unášať spánkom spravodlivých, ktorý si zaslúži viac než by jej bolo dopriate. Skrz bolesti nespáva, je veľmi zničená, ubolená, vysilená. Bolesti, na ktoré jej už ani lieky nezaberajú ju zobúdzajú aj viackrát za noc. Čo to je za spánok, keď ste neustále hore?
Bojuje zo všetkých síl. Vidím v jej očiach odhodlanie. Ešte sa nevzdala. Neurobila by tak, už len kvôli mne. Som tu pri nej stále, dodávajúc jej moju vieru a ona mi stále opakuje, že je silná a za pár dní sa nám vráti domov. Podľa slov doktora má už len pár dní života, možno mesiac? Možno menej? Kto vie? To nám nikto nedokázal presne povedať.
Vidieť trpieť človeka vám blízkeho a nevedieť mu pomôcť, je tá najhoršia situácia na planéte. Som bezmocná, bezbranná. Ak by som mohla darovala by som jej moje zdravie. Ak by vynašli liek aj milióny by som zaň dala, len aby bola zdravá a netrpela. Najťažšie situácie vraj ľudí posilňujú a zoceľujú. Ja sa ale cítim prázdna. Cítim obrovský smútok a ťažobu na srdci. Láme mi tento pohľad zakaždým srdce na viacero malých kúskov. Slzy sa mi tisnú do očí, ale snažím sa ich nevypúšťať von, nie pred ňou. Musím byť silná, kvôli nej a našej rodine.
