Stalker

1. kapitola 2

***

Bianca

To meno zasvietilo na mojom displeji, potom ako hodina konečne skončila. Bolo to fajn ako vždy, no ja som nemohla prestať myslieť na to, čo sa stane, keď si Biancu konečne predvolajú do riaditeľne.

To, že mi Jared ako naschvál ešte poslal aj jej meno, vo mne vyvolalo príjemné pocity. Ten chlapec skutočne vedel, čo chce.

Bolo to od neho naozaj veľmi milé, že sa takto stará o to, aby som čo najskôr zabudla na ten trápny incident, no v žiadnom prípade to neznamenalo, že si ho teraz začnem prehnane všímať.

Mohol by si to vysvetliť tak, že mám záujem a to bolo to posledné čo som potrebovala. Jered pri nikom dlho nevydržal.

Zanechával za sebou len osoby, ktoré ani len nevedeli pochopiť kedy a ako ich vlastne nechal. Toto som vôbec vo svojom živote nepotrebovala. No, aby si nemyslel, že vôbec neviem oceniť jeho snahu, poslala som mu aspoň.

Už čoskoro si to odpyká, s tým si ani len nemusíš robiť žiadne starosti. Aktívne na tom pracujem.😊 Potom som vstala, zbalila som si svoje veci a pomaly som sa pridala k našej skupine, ktorú doplnila aj Jenna.

Tá práve vyšla z výtvarného oddelenia a niesla si so sebou svoje nové dielo. Skutočne by som chcela vedieť tak nádherne kresliť ako ona. Portrét, ktorý nám ukázala bol takmer ako živý. Smutné dievča v prístave, hľadiace na more. Malo to priam neskutočnú hĺbku.

„Dnes to šlo veľmi dobre. No profesor stále trvá na tom, že by som to mala prihlásiť do tej súťaže, ale ja si tým nie som istá."

„Len to tam daj, kreslíš nádherne."

Snažila sa ju povzbudiť Gabi a ja som sa k nej tiež pridala. Jenna si možno robila až príliš veľké starosti.

Ak aj nevyhrá, tak tunajšie osadenstvo tomu tak či tak nebude pripisovať žiadny hlbší význam.

Potom Gabi hovorila o blížiacich sa pretekoch. Jej milovaný kôň Eros mal tento rok skutočne dobré šance na víťazstvo.

Sľúbila, že pre nás všetkých bude mať lístky. Kone ma až tak veľmi nezaujímali, no vždy sme tam chodili s ňou a povedzme, že niektorí jazdci, boli viac než len chutní, kým iní skôr len povýšenecký a mimoriadne si istý tým, že by sme z nich mali padnúť na zadok. Bol tam jeden, ktorý si myslel, že budem z neho absolútne hotová, len preto, lebo získal zlatú medailu vo svojej kategórii.

To ma teda nefascinovalo ani trochu a hneď som mu to aj dala jasne najavo. Vôbec sa mu to nepáčilo, no ja som sa kráľovsky bavila. A Gabi tiež povedala, že si to zaslúžil, aby si nebol až príliš istý samým sebou.

Netrvalo dlho a sedeli sme opäť na trávniku pred školou. Chvíľu som mala pocit, že je tá nočná mora preč a že sa v podstate ani nič také hrozné nestalo. Pridal sa k nám aj Jered, ktorý sa akosi zdržal dlhšie, no predpokladala som, že to znamená, že skutočne chystá niečo, čo by mohlo moju náladu ešte viac vylepšiť.

Samozrejme, hneď potom ako si k nám prisadol nás objal okolo pliec a nedal v žiadnom prípade najavo, že by sme spolu hovorili o nejakých hlbších plánoch. Len sa bavil, ako vždy.

„Tak ako dámy?"

„Veľmi dobre, až kým si neprišiel," odsekla chladne Gabi a riadne mu dala po prstoch za nás všetky.

Nikdy nebola nadšená tým, že sa s nami kamaráti, no prehlasovali sme ju a musela sa s tým zmieriť.

Malo to aj svoje výhody mať ho nablízku. Rozhodne nehrozilo, že by sa niekto pokúsil mi vmietnuť do tváre moje vlastné priznanie. Pred Jeredom sa to neodvážili urobiť, aj keď som mala pocit, že všade kam som prišla sa na mňa akosi zvláštne dívajú a šepkajú si o mne. No možno to bol len taký môj pocit, ktorý nemal nič spoločné so skutočnosťou.