Druhá učebňa IT sa nachádzala na prvom poschodí. Nebola veľmi obľúbená medzi študentmi . Nachádzali sa tu len staršie počítače. Nedali sa na nich spustiť najnovšie hry ani nové programy a aplikácie. Táto miestnosť bola zvyčajne otvorená a prístup do nej nikto nekontroloval.
Vošla som dovnútra a prešla som okolo prvej rady tých najstarších počítačom až k nenápadným dverám celkom vzadu.
Bola na nich tabuľka s ošúchaným nápisom IT oddelenie.
Zaklopala som na ne najprv trochu jemnejšie. Keď to nezabralo, trochu som pridala na intenzite.
Dvere sa napokon pomaly otvorili, no namiesto Mandy, našej príjemnej a usmievavej itečkarky sa na mňa díval jej pravý opak.
Chalan v čiernom tričku a tmavých nohaviciach. Taký absolútne obyčajný.
„Čo potrebuješ?“
„Hľadám Mandy.“
„Budem ti musieť stačiť ja. Jej syn je chorý. Ostala s ním doma. Dočasne ju budem zastupovať.“
To mi zrejme malo stačiť, lebo sa mi vôbec nepredstavil menom. No vzhľadom na to, že tu dlho aj tak neostane, to ani len nebolo potrebné.
„Potrebujem formulár na nahlásenie kyberšikany.“
Chcela som ho len vypísať a oficiálne odniesť riaditeľovi. Bol to obvyklý postup pri takýchto prípadoch. Pre Biancu to žiaľ znamenalo, že sa môže rozlúčiť s pozíciou moderátorky. Za obsah vysielania bude podľa pravidiel zodpovedná ona, bez ohľadu na to, či sa oficiálne prizná, alebo nie. V tomto boli školské predpisy nekompromisné. Mandy to samozrejme nevie a ani väčšina deciek. Komu by sa asi tak chcelo prechádzať všetky tie nudné body školského poriadku. No ja som si dala tú námahu a urobila som to.
„Poď ďalej a niekam si sadni,“ vyzval ma chladne.
Vo vnútri to vyzeralo rovnako ako, keď tam úradovala Mandy. Len na stole boli otvorené akési vysokoškolské skriptá asi o informatike.
No ja som nechcela, aby si myslel, že sa zaujímam o jeho veci, tak som si radšej rýchlo sadla do kresla.
Bolo pohodlné a aspoň trochu som sa mohla uvoľniť. V poslednej dobe som bola stále napätá, akoby som sa bála, že príde ďalší rovnako nepríjemný úder ako naposledy.
Potom som už počula len jemné ťukanie do klávesnice, ktoré ma tak trochu uspávalo samo o sebe.
Pri vedomí ma potom už spoľahlivo udržiaval len jeho hlas:“ Chceš to hodiť priamo do systému?“
„Áno, ale potrebujem aj vytlačenú kópiu.“
„To nebude žiadny problém.“
Vyplnili sme spolu všetky kolónky a potom mi ten dokument aj vytlačil. Hneď som si ho skontrolovala a vložila do tašky.
"Ďakujem za pomoc."
"To je v poriadku. Je to moja práca. Keby bolo nutné ešte niečo doplniť kedykoľvek sa tu zastav."
YOU ARE READING
Stalker
RomanceIsabela má pocit, že nikomu nezáleží na tom, čo si myslí a cíti. Pre rodičov je len prostriedkom na dosiahnutie výhodnejšej rozvodovej dohody. Jej najlepšia kamoška Bianca ju zradila, kvôli chalanovi. Ostala sama a nikto sa jej nezastal. Akoby to v...
