Three Quarters of my Beat ʸᵒᵒⁿᵏᵒᵒᵏ2 ˢᵏ

12. Buddy

Keď sme sa dostali z osady, slnko sa už zdalo byť o čosi málo súcitnejšie. Možno to bolo osviežujúcim nanukom, možno tou lákavou predstavou, že na konci tejto asfaltky sa budem znovu mať kam ukryť pred tou horúcou žiarou, ktorá vlnila vzduch okolo dvoch veselých siluet na niekoľko metrov predo mnou, ale cítil som sa fajn. Bol som znavený horúčavou, očakával by som, že to je možno ako vo filmoch a v trojici je tým tretím kolesom osoba mimo mileneckého páru, ale i napriek tomu mi bolo fajn... aj ako tretiemu kolesu. 

Pohľad vševediaceho rozprávača, ktorý iba pozoroval to vrelé vysmiate priateľstvo, obklopené teplou letnou scenériou, sa pokoju mojej mysle a zároveň zdravej inšpirácii veľmi pozdával. 

"... Ako zvykla hovoriť tvoja mama - ak pôjdeš dolu kopcom, väčšinou narazíš na rieku. A čo býva pozdĺž riek? Obydlia. Tak sa nestratíš." 

Iba som sa usmieval v kroví celého toho vystúpenia predo mnou, ktorého súčasťou bola Dongminova hrdá povznesená obhajoba - síce sme sa na moment cestou do tej utópie stratili, pretože cesta lesom začala byť nejasná, ale nakoniec nás zachránil jeho orientačný zmysel. Napriek tomu sme sa rozhodli vrátiť do tábora pre zmenu po normálnej rozpálenej vozovke, ktorú z jednej strany mierne kryli ovocné stromy, za ktorými sa o čosi vyššie nachádzali lesy, a z druhej ju za kanálom obklopovali vysoké dozrievajúce zlaté polia. 

"Asi aj preto ťa mala stále radšej než mňa... možno si ju viac vnímal," zachichotal sa potichu Jungkook, natiahol sa trochu na bok z tuhého objatia s jeho priateľom a nahlas do seba nasal z nanuku sladkú stekajúcu vodu, ktorou rozhodne nechcel ušpiniť ani jedného z nich. 

"To určite nie je pravda. Asi si ani nevieš predstaviť, ako veľmi ťa má rada... Už si jej povedal o Yoongim? O tom, že s ním budeš bývať..." 

Dopekla, stále som tu - trochu som sa zaškľabil. 

Síce som už poznal odpoveď, ale i tak ma zaujímalo, ako mu to Jungkook podá. Ten však sotva sykol a už sa spoza nás vyrútil šum mohutných kolies a následný rachot nejakého objemného poľnohospodárskeho auta, ktoré za sebou zanechávalo iba prievan plný prašných oblakov. 

Odskočil som si z cesty do kanála rovnako ako chalani predo mnou a po chvíli zakašľal, než som si zaclonil ústa tričkom, sledujúc prižmúrene ako sa ten tank rozhegane vzďaľuje. 

Keď prach klesol a ja som sa odhodlal znovu viac otvoriť oči, ktoré boli už i tak zužované slnkom, uvidel som, ako sa za mnou Jungkook zazubene obzerá. 

"Žijem!" informoval som ho pre istotu, na čo sa len pobavene zasmial, a potom začal podľa obrazu svojho najlepšieho kamaráta preskakovať za smiechu z nohy na nohu, z jedného boku kanála na druhý. 

"Ako malý," povzdychol som si v dobrom, vlastne... možno som mu to trochu i závidel, ale s ním sa mi tiež zdal život omnoho viac zábavný. 

Už som si chcel ako blázon tiež rozkročmo vyskočiť na protiľahlé šikmé kamenné steny, keď sa kdesi kúsok odo mňa ozvalo tiché dlhé vypísknutie. 

"Huh?" 

Otočil som sa bokom k poľu, ktoré následne rozvial teplý vánok, a obzrel sa po priateľoch vpredu, no zdalo sa, že oni nič nezapočuli. Ale nedalo sa mi pohnúť. Ten tón znel plačlivo. 

Šum vetra v obilí do seba ukrýval mnoho zvukov, a tak som musel nastražiť uši. Sústredil som sa až tak, že som začínal vnímať svoj vlastný dych a tep. 

Zatol som si nechty do dlaní a trochu nervózne sa znovu obzrel po vzďaľujúcich sa siluetách. 

A predsa sa to písknutie ozvalo znovu, len čo sa chalani predo mnou nahlas rozosmiali.