Between the Lines /SK

VIII.

Makayla:

10... 15... 30 minút.

Nechtom som prešla po tkanive kresla, v ktorom som strávila poslednú polhodinu. James, Camilla a ja sme čakali na stretnutie s Harweym.

Biele steny, robustné okná, závesné hodiny, rastlinky, dve kreslá a dve malé pohovky potiahnuté svetlo modrou látkou s horčicovo zafarbenými vankúšmi tvorilo recepciu centrálnej budovy. Jasnosť farieb a naša prítomnosť priťahovala mnoho zvedavých očí. Nehovoriac o dvoch pracovníčkach za pultom, ktoré si nás každú chvíľu premeriavali.

Pozornosť som si neužívala tak ako James. Chtivo si obzeral vojačky, ktoré prešli okolo. Navonok hltavý pohľad však zbieral užitočné informácie o sile, disciplíne a pripravenosti druhej strany.

Nikto ho nepozval na stretnutie, ale nebolo v Camillinej moci, aby ho presvedčila o opaku. Prítomnosť jeho ľahostajnosti a zdvihnutý kútik úst pri každom pohľade, čo sa nám stretol zrak, mi ešte väčšmi zvýšili úzkosť z činov, na ktoré sa chystal.

Nebudem ho môcť spustiť z očí...

Príliš dobre som poznala jeho ľahostajnú stránku osobnosti. Koľko dní som práve kvôli nemu strávila na Ostrove na ošetrovni? Neublížil mi on. Avšak každý, kto sa mu chcel pomstiť pre prehratý súboj či stávku išiel skrz mňa. Mylne si mysleli, že to Jamesa bude trápiť.

Môj boj so zraneniami a horúčkou preňho predstavoval zvýšené teplo môjho tela, ktoré sa mu hodilo počas dlhých zimných rán. Zakročil jedine, keď som na druhý deň nemohla vstať z postele. Vždy nejakým spôsobom vedel, kto patril medzi zodpovedných.

Po prvých dňoch na Ostrove som zistila, že byť Jamesovi na blízku bolo najbezpečnejšie miesto, aké som mohla nájsť. James sa nepýtal, nezisťoval a nesťažoval sa... Rozprával len príležitostne alebo keď stávkoval.

Možno som mala šťastie v nešťastí, že sa mu nepáčil môj bojový štýl, ktorý mi nepriamo pomohol zmeniť hrubými pripomienkami a výsmechom. Trvalo pár dlhých týždňov, kým som sa dostala do formy a vedela sa ubrániť.

Na Ostrove sme strávili tri mesiace a James bol jedinou osobou, ktorej som mohla veriť.

Keď moja základňa potrebovala schopného trénera, trvala som na tom, aby ním bol James. Neverila som svojej strane, ani svojim zamestnancom či vojakom a James predstavoval...bezpečie.

Aká škoda, že z najlepších ľudí, sú tí najhorší nepriatelia...

Strhla som sa pre hlasné zvonenie telefónu recepčnej. James okamžite našiel môj pohľad, akoby vedel, kam zablúdili moje myšlienky.

Začala som sledovať brečtanové listy, ktoré sa omotávali okolo malého stromčeka s nakrátko ostrihanou korunou pri vstupe k recepcii. Svetlé farby stien a vysoké okná dodávali miestu otvorenosť, zelené rastlinky zas pocit spokojnosti. Napriek tomu som so strachom podskočila pri každom hlasnejšom smiechu z náhodných konverzácii okoloidúcich.

Neušlo to ani Jamesovi, ani Camille.

,,Láska, ako dlho tu ešte budeme čakať?" začal James snažiac sa prihovoriť ku Camille, ktorá sedela v kresle vedľa mňa.

Múdro nezvolila žiadne slová, pretože James strácal trpezlivosť i napriek nenútenému tónu. Môj pohár strpenia bol preliaty už po pár minútach čakania a jediný dôvod, prečo som osobne neprešla všetky dvere a nenašla Harweyho osobne, bola Camilla a jej strnulosť.

Bolo očividné, že plní príkazy a netrávi čas s nami dobrovoľne. Jej krátke nechty zavádzali okoloidúcich výraznou červenou farbou a domienkou, že žena v sukni je obyčajnou sekretárkou.