Too hot to handle (Juraj Slafkovský fanfiction)

Malý Jurko

-Sobota 21.5.-

Včerajšia výhra chlapcov ešte viac nabudila a tak sa im dnes hralo o čosi ľahšie. Len chudák Kiko Pospíšil...už mu nedovolili ďalej hrať. Taliani neboli veľmi ťažký oriešok a Adam Sýkora dal svoj prvý gól na majstrovstvách. Bolo úžasné vidieť jeho radosť z gólu. Jurko mu išiel vziať puk aby mal pamiatku na tento nezabudnuteľný moment. Adam sa stal aj hráčom zápasu a ja som mu to veľmi priala lebo je to fakt extrémne zlatý a tvrdo makajúci chalan. Neskôr večer mal aj videočet so svojou frajerkou a musím povedať, že im to spolu naozaj pristane. Samozrejme, nie sú takí úžasní ako ja s Ďurim, ale už sa k tomu blížia.

-Nedeľa 22.5.-

Chlapci sa pripravovali na svoj posledný zápas v základnej časti. Išlo im o všetko. Bolo na nich vidieť stres ale aj odhodlanie ísť do zápasu s Dánmi naplno a dať do toho všetko. Bola to jednoduchá matematika - vyhrajú = postupujú do štvrťfinále, prahrajú = idú domov.

Na nedeľný obed sa chlapci vybrali na naše veľvyslanectvo, čo som im dosť závidela, lebo jedlá čo tam mali vyzerali naozaj dobre. My s mojimi babami sme išli ako praví turisti do najbližšieho McDonaldu a poriadne sme sa prejedli chutného nezdravého jedla.

Keď sa chalani vrátili, Jurko ma zobral von, nech sa ideme prejsť. Bolo už asi 21:00 ale nevadilo mi to. Išli sme do neďalekého parku. Nikto tam okrem nás nebol, čo bolo troška strašidelné, no zároveň príjemné, lebo sme tam mali svoje súkromie. Mala som pocit, že sa rozprávame úplne o všetkom a nikdy pri nás nenastane ticho, lebo je nám spolu veľmi dobre a môžeme sa baviť na akúkoľvek tému. Pritisknutí k sebe, pevne držiaci sa za svoje ruky sme sa prepletali chodníčkami a užívali sme si prítomnosť jeden druhého. Sem-tam sme sa pobozkali, sem-tam objali a sem-tam podpichli nejakou vtipnou poznámkou. Vždy keď v mojom živote nastanú takéto chvíle, viem, že mám prečo žiť. No a s Jurkom ich bolo čoraz viac a viac.

Po prechádzke ma odprevadil na hotel, no predtým, ako sme vošli dnu ma ešte zastavil.
Juro: Počkaj láska, nie čo pre teba mám.
Ja: Naozaj? A čo také?
Vytiahol z ruksaku bieleho huňatého macka so srdiečkom na hrudi.
Ja: Jéj ten je krásny! Aký je zlatučký!
Juro: Páči sa ti?
Ja: Je nádherný, ďakujem, je to od teba také milé.
Juro: Ale musíš ho pomenovať. Tak...ako sa bude volať?
Hlavou mi prebehlo tisíc mien, no zastavila som sa len pri jednom.
Ja: Bude to malý Jurko. Budem ho mať pri sebe, keď budeš odo mňa ďaleko, aby som mala pocit, že si stále pri mne.
Juro: Ach princezná moja, to je pekné od teba. Tak teda, prajem dobrú noc tebe aj malému Jurkovi.
Ja: Dobrú noc!