Too hot to handle (Juraj Slafkovský fanfiction)

Prvé stretnutie

-Pondelok poobede-
Sedela som na posteli, čítala si knihu a pila ľadovú kávičku. Bola som ešte mierne smutná zo včerajšej prehry Nitry ale snažila som sa na to nemyslieť. Odrazu mi zazvonil mobil.
*Aďa chce začať skupinový hovor* Zdvihla som.
Aďa: Baby baby neuveríte mi čo sa stalo!
Timea: No asi neuveríme...
Ja: Nooo hovor už konečne nenapínaj nás!
Aďa: Zohnala som cez otca 3 lístky na sobotňajší zápas Slovensko - Francúzsko v Žiline!!! Ide sa fandiť!!
Ja+Timea: Čožee?! To vážne? To je úžasné!
Ja: Strašne sa teším to je brutálne!!! Bude to úplne skvelé!
Timea: A kde budeme sedieť?
Aďa: No to je najlepšia správa na záver - miesta máme hneď za našou striedačkou! Budeme mať najlepší výhľad nie len na hru ale aj na hokejistov.
Timea: Tak to sa nejako pekne oblečiem keď budeme tak blízko pri nich. A budeme ich najviac povzbudzovať zo všetkých!!!
Ešte sme doriešili zopár realizačných vecí a potom už bolo neskoro, tak som si išla ľahnúť. Nemohla som ale celú noc spať, pretože pri predstave o tom že uvidím Juraja tak blízko seba mi srdce išlo vyskočiť z hrude.

- Sobota ráno -
Bolo 7:30 keď sme sa s babami stretli na Hlavnej stanici. Išli sme vlakom aj keď ja už som mala vodičák ale išli sme bez dospelého takže som ešte nemohla sama šoférovať. Do Žiliny sme prišli okolo 10:00, ale cesta ubehla celkom rýchlo.
Ako prvé sme si išli pozrieť cestu na štadión aby sme tam potom poobede nezablúdili. Nebol však ďaleko od stanice, takže sme tam prišli celkom rýchlo.
Timea: Hmmm...predstavovala som si ho väčší....a trocha krajší...
Ja: Ale prestaň, dobrý je, teraz znieš ako čistá Bratislavčanka.
Všetky sme sa zasmiali a dohodli sme sa, že  si pôjdeme sadnúť na kávu do neďalekej kaviarne. Keď už sme si objednali a sadli sme si, chcela som sa s babami odfotiť a dať niečo na storku, no zrazu som zistila, že neviem kde mám mobil.
Aďa: Veď pred chvíľou si ho mala, nemôže byť ďaleko. Pozri si ešte raz všetky vrecká.
Naozaj som prezrela všetko, už som pomaly začínala panikáriť, keď zrazu mi niekto poklepal po pleci.
"Hľadáš toto?" ozval sa spoza mňa mužský hlas.
Otočila som sa a nemohla som uveriť vlastným očiam. Stál tam Juro Slafkovský s mojim telefónom v ruke a jemne sa usmieval. Odrazu akoby som zabudla hovoriť.
Ja: "Och hmmm... ano ano.... hľadám...je môj....teda ďakujem že si ho našiel.
Juro: *zasmial sa* jasne vpohode. Našiel som ho tu pred kaviarňou, musel ti vypadnúť z vrecka. Takže...dostanem aj nálezné?
Aďa s Timeou na nás celý čas s vyvalenými očami zazerali a vymieňali si úsmevné pohľady.
Ja: Aaa čo by si chcel? Nemám veľa peňazí ak mám byť úprimná.
Juro: Nechcem peniaze, ako nálezné by mi stačilo telefónne číslo alebo instagram.
V tej chvíli som zamrzla. Juraj Slafkovský chce na mňa kontakt. Nevedela som čo povedať.
Ja: Taaak dobre dobre, to ako nálezné určite môže byť.
Vymenili sme si čísla a instagramy a ešte som ho poprosila nech si so mnou urobí fotku. Fotka bola veľmi zlatá, pridala som ju aj na storku a Juraj ju prezdielal.
Juro: Taak ja už budem musieť ísť, máme ešte suchý tréning, tak dúfam že sa ešte uvidíme.
Ja: Som si istá že áno.
Usmiali sme sa na seba a v tom momente mi to bolo jasné: úplne som sa doňho zabuchla.