Too hot to handle (Juraj Slafkovský fanfiction)

Zápas v Žiline

- Sobota poobede -
15:30 sme spolu s babami vošli na štadión. Kúpili sme si colu a sadli sme si na naše miesta. Hokejisti sa akurát rozkorčuľovávali. Zbadala som Juraja v slovenskom drese a prvýkrát (naživo) v prilbe bez košíka. Neviem vysvetliť prečo ale veľmi mu to pristálo. Paťo Rybár sedel na striedačke v šiltovke keďže v ten deň nechytal a vzadu za nami sme si všimli aj Čerešňáka a Holešinského ktorý v ten deň nehrali. Bol to úžasný pocit vidieť ich takto všetkých pokope.
Odrazu sme si s Jurom vymenili pohľady. Prikorčuľoval k Šimonovi a Palimu, niečo im povedal a ukázal na nás. Všetci traja sa usmiali a prišli si sadnúť pred nás na striedačku.
Juro: Ahoj, rád ťa opäť vidím
Ja: Ahoj aj ja teba
Cítila som že sa trochu červenám.
Juro: No chlapci tak toto je tá popoluška čo stratila v kaviarni telefón. A toto sú jej dve kamarátky.
Šimon + Pali: Ahojte
Ja: No btw nie som popoluška ale Sára a toto je Timea a Adriana.
Aďa + Timea: Čaute
Šimon: Tak čo, prišli ste nás podporiť?
Aďa: Jasne veď prečo iné by sme tu boli. My vám fandíme vždy!
Ja: No ale v nedeľu fandila Slovanu nie vám Šimon...
Podpichla som ju a videla som ako na mňa nahodila jej zabijácky pohľad.
Šimon: No toto... neviem či jej to prepáčim.
Všetci sme sa zasmiali, potom sa nás ešte pýtali odkiaľ sme, koľko máme rokov a podobné basic otázky. Veľmi dobre sa nám s nimi rozprávalo, nidky medzi nami nebolo to trápne ticho.
Pali: Počúvajte s vami je fakt sranda, čo keby sme si išli spolu po zápase niekam sadnúť? Viete zapiť výhru alebo prehru....skôr teda tú výhru lebo som si istý že vyhráme.
Timea: *so smiechom* No jasne ako inak východniari by stále len pili! Ale určite by sme radili išli, neodmietneme pozvanie.
Všetky sme s Timeou súhlasili a chlapci už odišli na ľad pokračovať v tom od čoho sme ich odtrhli. Ale ešte predtým, ako Juro odišiel mi nenápadne pošepkal: "Kebyže chceš nemusíš sa dnes ponáhľať naspäť domov, pokojne ostaň so mnou. Porozmýšľaj nad tým..." žmurkol na mňa a odkorčuľoval preč.
Moje srdce bilo ako o život, v bruchu mi lietali motýle nebezpečnou rýchlosťou a skoro som stratila dych. Jemne som sa štipla do ruky, aby som sa uistila, že to nie je iba sen.

Po zaznení hymny (ktorú Timea odspievala svojim škrekotom) sa začal zápas. Hneď v prvej tretine strelil gól Liška keď mu nahral Takáč. Tak sme sa tešili že sme vyskakovali a klopkali sme na plexisklo pred nami aby videli, že sa s nimi tešíme. Samo Takáč sa na nás pousmial a dokonca nám aj zakýval. Bol to skvelý pocit. V tej istej tretine spravili výbornú akciu Regenda a Slafko keď nahrali Minárikovi, ktorý potom tiež strelili gól. Keď sa doobímali so spoluhráčmi, prišli aj ku nám a Jurko mi poslal vzduchom pusu. Rukami som naznačila srdce, usmiali sme sa na seba a potom už pokračovala hra. V ďalších dvoch tretinách už nepadol žiaden gól, no i tak sa bolo na čo pozerať.

Po zápase sme vyšli von a počkali na chalanov pred štadiónom.
Aďa: Baby ja sa trochu bojím. Je to super ale predsa len sú to slávni hokejisti... čo ak sa nám naša predstava o nich úplne pokazí keď ich spoznáme? Alebo čo ak sa im my nebudeme páčiť?
Timea: Aaale nebuď hneď negatívna, už sme sa s nimi predsa rozprávali a bolo to veľmi fajn. A navyše Slafko nevedel zo Sáry spustiť oči.
Ja: *začervenala som sa*
Z bočného východu som zrazu zbadala tri vysoké postavy kráčať smerom k nám. Už sa to deje. Mám oficiálne rande s Jurajom.