"... takže, my sme Xdinary Heroes a toto bola naša nová pieseň Strawberry Cake. Touto piesňou sme chceli povedať toľko, že zrejme v každom z nás ostalo z detstva niečo, čo nami i naďalej nevedomky manipuluje... držíme sa toho v presvedčení, že je to pravda, či už je to text, ktorý nám utkvel v pamäti z rozprávok, alebo opakované poznámky našich rodičov, ktoré sú možno myslené dobre, ale nie stále v nás zanechajú to, čo si myslia."
"Snažíme sa správať podľa tých hlasov, a keď sa ozve iný, ktorý vykreslí realitu inak, cítime sa byť podvedení," dopovedal iný.
"Pravda. Napríklad - kde sú tie ospevované sladké jahody? Akože nehnevajte sa," ozval sa už energickejšie jeden z chlapcov šesťčlennej kapely, "ale podľa mňa sú poväčšine kyslé, ešte aj Jooyeonove dotieravé pery boli sladšie."
Z publika sa ozval občasný smiech, čo bolo zrejme cieľom tej odľahčujúcej repliky.
Musel som sa nad ich otvorenosťou pousmiať, vyzeralo to, že si s ničím neberú servítky, až to mne samotnému nabralo sebavedomie a založil som si so zvláštnou hrdosťou ruky na hrudi.
"Akokoľvek, nezabúdajte, že všetko, čo si uvedomíte, sa dá zmeniť, a nakoniec - všetci sme hrdinami vo svojom vlastnom príbehu."
"My sme Xdinary Heroes a ďakujeme vám za vašu pozornosť! Boli ste skvelí!"
Za nadšených výkrikov a potlesku sa kapela s rozlúčením vydala dolu z javiska a okolo mňa sa rozbehla vrava ďalších šiestich vystupujúcich. Stlmil som mikrofóny a obrátil sa od laptopu k chalanom.
"Máte všetko?"
Keď sa mi okrem prikyvovania nedostalo žiadnej slovnej odpovede, keďže kapela už bola zrejme mysľou na pódiu, ostal som pohľadom na mladom chlapcovi, ktorý si prečesával dlhšie tmavé vlasy prstami a omieľal si pery o seba.
"Gyu-ssi?"
"Beom nám trochu stráca nervy," usmial sa nervózne Kai, na čo zovrel svojmu kamarátovi rameno a zľahka ním zamával z boka na bok.
"Ale-" zamračil sa naňho a otriasol sa, pri čom si nezabudol o krok ustúpiť, "len- je to po prvý krát, čo vystupujem s niekým iným, to je všetko. Bude to v pohode."
"To rozhodne bude," vmiesil sa do toho Dongmin, ktorého neskutočne priateľský polmesiačikový úsmev bol taktiež absolútne neodbytný, a tak ho chlapec na rozdiel od Kaia nechal na moment visieť okolo svojich ramien, i keď za cenu mierne kyslého výrazu.
Bože... Nemôžem sa zbaviť myšlienky, že mi to dieťa občas pripomína samého seba.
"Bude to skvelé. Uvidíš, dotkneš sa strún, ucítiš v prstoch vibrácie tej hudby a všetok stres bude v háji, ver mi," prehodil som s úsmevom, odmávol to k nim zápästím a otočil sa na stoličke bokom k stolu. Vtedy sa už všetci vrátane najmladších sústredili v rovnejšom postoji.
"Fajn, idem si to naladiť, nech to nezdržujeme. Idete?" spýtal sa Eunwoo, mieriac otázku hlavne na Mingyua a mladého gitaristu pod svojim krídlom. Na Jungkookovi sa iba pozastavil pohľadom.
"Hneď tam budem," potvrdil mu najlepší priateľ s miernym prikyvkávaním hlavy.
Jeden ďalší široký úsmev a už sa keyboardista v závese s Beomgyuom ladne odobral ku schodom na pódium, na ktoré ho nasledoval i Mingyu, rozprávajúci sa s Yugyeomom.
YOU ARE READING
Three Quarters of my Beat ʸᵒᵒⁿᵏᵒᵒᵏ2 ˢᵏ
FanfictionPousmial som sa. Vždycky, keď som nazrel cez to okno, som mal pocit, akoby som ho v ňom uvidel znovu, tak pokojného ako v tú baletnú noc, v ktorú nás uspala až otupenosť alkoholom, pretože sme sa nedokázali prestať bozkávať. Vtedy som túžil po tom...
