Pousmial som sa. Vždycky, keď som nazrel cez to okno, som mal pocit, akoby som ho v ňom uvidel znovu, tak pokojného ako v tú baletnú noc, v ktorú nás uspala až otupenosť alkoholom, pretože sme sa nedokázali prestať bozkávať. Vtedy som túžil po tom...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Takmer nehybná hladina dôverne odzrkadľovala zalesnené kopce, sem-tam zívajúce obnaženými skalami. Po búrke ostalo jazero pokojné, rovnako ako moja myseľ. Okrem škrekotu hašterivého vtáctva a občasného žblnknutia nebolo počuť nič. Len brodenie mojich gumákov po celkom plytkom brehu, v ktorých som mal do pása navlečené neoprenové nohavice. Tie boli ponorené vo vode po polovicu stehien, cez ktoré mi traky iba tak voľne viseli.
Trpezlivo som pritiahol háčik späť za cvrlikania otáčajúceho sa navijáku, ktorý som následne včas zasekol a skontroloval návnadu. Ostala nedotknutá.
A tak som sa v zadržanom nádychu zaklonil v nadhode udicou, a potom ňou za uvoľnenia navijáku prudko ale ladne švihol do diaľky, sledujúc v dlhom, takmer v meditačnom výdychu, kam dopadne olovko.
Až keď sa v asi dvadsiatich metroch odo mňa dalo započuť tichučké čľupnutie, až vtedy sa za mnou rozišli pomalé kroky, čeriace vodu.
S pozdvihnutým kútikom úst, ktorý tak odhalil kúsok mojich zubov, som mierne zaklonil hlavu a opäť sa zadíval na obzor, kde chlad pomaľoval oblohu i búrkou rozfúkané oblaky lúčmi vychádzajúceho slnka do spleti oranžových a červených odtieňov.
Položil si bradu na moje rameno a pritúlil si hlavu k mojej.
"Ušiel si mi," zamumlal.
"Hech."
Potom si zrejme stále ospalý natiahol moje premočené traky na ramená, čo nás oboch iba viac ťahalo dole, pretože ich nechcel napínať.
"Nie je ti chladno?" pýtal som sa, keďže po daždi bola voda o dosť chladnejšia. Sám som takto bez pohybu potreboval ono zateplenie, aby sa mi chlad nezažral až ku kostiam.
"Mmm," znela jednoduchá negujúca odpoveď, než sa jeho ruky ovinuli okolo môjho pása, ako si uložil líce medzi moje lopatky. Privinul som návnadu pár pomalými otočkami o kúsok bližšie.
"Zázrak... ty ešte spíš postojačky," skonštatoval som pobavene, na čo si Jungkook v rovnakom tóne odfrkol nosom.
Následne sa zhlboka nadýchol.
"Čo budeme jesť?"
Zažmurkal som s neveriacou iskrou v očiach na silón, položený na hladine. Po chvíľke som k nemu zaklonil hlavu cez rameno a zašepkal: "Hádaj."
Zachichotal sa a len sa viac pritúlil. Vskutku, musel ešte tak z polovice spať a pritiahla ho sem len chýbajúca prítomnosť blízkeho tela.
"Už si niečo chytil?"
Pokynul som hlavou doľava, kde bola pri brehu priviazaná sieť, v ktorej sa pár úlovkov občas nervózne hádzal o vodu. Bol som hore asi iba niečo vyše hodiny, takže to bol celkom pekný úspech.
"A je ti lepšie? Vyspal si sa vôbec? Je to síce príjemná zmena - vidieť ťa po prebudení v inom svetle než v tom z monitoru - ale dúfal som, že by si bol to prvé, čo dnes ráno uvidím," jeho hlas sa príjemne vpíjal do tichej atmosféry, do ktorej sa pridal suchý bozk na moje líce.
Pousmial som sa. Uvoľnil som si jednu ruku a položil si ju na jeho predlaktie, ktorým ma objímal.
"Vyspal som sa. Je mi fajn, len som to chcel skúsiť nachytať čo najskôr, aby ste potom nemuseli dlho čakať. Navyše je tu teraz najväčší kľud, než to všetko znovu ožije," zachechtal som sa.
"To teda," oddýchol si. Nemusel som ho ani vidieť na to, aby som vedel, že sa so mnou zahľadel na krásne scenérie okolo nás.
Boli sme tu sami, po kolená v chladnejšej vode, no ja som mal pocit, že sme zrazu sami na celom tom prebúdzajúcom sa svete.
Pohladil som Jungkooka po predlaktí a venoval som slnku jemný úsmev, než som sklonil pohľad k rozčerenému odrazu, na ktorom sa mi premietlo pár hrejivých zábleskov spred pár hodín, ktoré sa teraz zdali byť viac ako nádherným snom, na ktorý nešlo len tak zabudnúť.
Mal si pravdu, ráno je ozaj jasnejšie...
"Môžeme to počítať ako náš oficiálne prvý spoločný východ slnka..."
"V nížinách by som ho už nestihol," skonštatoval, napravil si traky na ramenách a privinul si ma tuhšie, stále trochu ospalo uložený na mojom chrbte.
"Prosím ťa... ty stíhaš všetko v ten pravý čas," pousmial som sa.
Otočil sa na líce, zrejme chvíľku pozorujúc ryby, ktoré v sieti vyhadzovali chvostami ponad vodu.
"To si myslíš?"
"To je jedno z mála, čomu dokonca verím, Jungkookie."
... jedno z mála, na čo sa môžem spoľahnúť... že budeš vždycky tam, kde ťa budem potrebovať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
