Pousmial som sa. Vždycky, keď som nazrel cez to okno, som mal pocit, akoby som ho v ňom uvidel znovu, tak pokojného ako v tú baletnú noc, v ktorú nás uspala až otupenosť alkoholom, pretože sme sa nedokázali prestať bozkávať. Vtedy som túžil po tom...
Vždycky schovaný vo svojich tmavých kútoch, ale otvorený tomu všetkému, čím by ma kto opísal, nazval... predsa vo všetkom je kúsok pravdy a ja som to prijímal. Bol som ten šialenec, bol som ten vorkoholik, spočiatku strieľajúci svoje ciele viac-menej zo srandy, ten zatrpknutý pesimista, ktorý videl iba čiernobielo, a zároveň ten zvrátený, ktorý si pod farebnou vlajkou ospravedlňoval svoje divné túžby... pretože všetko, čo o vás povedia, tak predsa musí byť.
To boli ale iba tie nie práve pekné mená.
"Yoongie..."
A každá pravda má dve tváre. Z jeho úst bola nádherná.
Na svete nebolo nič skutočnejšie než pocit bezpečia a slobody, keď sa do jeho tepla zabalili všetky moje najzraniteľnejšie miesta, keď som cítil svoj chrbát prikrytý jeho hruďou a jeho pery roztavujúce všetky úzkosti, ktoré ma dusili. Vtedy som mohol konečne dýchať, množstvom kyslíku i noc nabrala toľko farieb a odtieňov. Nikdy som sa necítil viac nažive než keď rozihrával moje najcitlivejšie struny.
Bolo to šialené? Bolo.
Zvrátené? Nebolo nič čistejšie a krajšie než v ňom spoznať seba.
Zrazu sa dalo veriť v zázraky. Hviezdy plnili priania.
Zrazu bolo v tom orchestri, ktorý schovával naše pravé mená v tlkote sŕdc, horúcom dychu a za agresívnymi švihmi dirigenta, ktorý zvonku zdanlivo náhodne osvetľoval priestor okolo nás, až príliš pestro.
Vždycky... vždycky si ma priniesol domov, tak prečo by som sa stále zbytočne ľutoval?
Zarezalo ma v očiach, na moment padla opona. Seba som prepočul v šume vody, dopadajúcej na strechu. A tak to s ňou tieklo...
"Yoongi, si v poriadku?" ozval sa spoza mňa ustarostený hlas. Objal ma tuhšie okolo hrude.
"Oh Bože, nikdy mi nebolo lepšie," keď mi i tak preskočil hlas, nevedel som, či sa smiať alebo ďalej plakať precitnutím a vyčerpaním.
Povzdychol si, položil si dlaň na moje čelo, prichýliac mi hlavu k jeho krku.
"Povedz mi už, čo sa deje... je to kvôli tomu sťahovaniu?"
"Čo? Nie... neblázni."
Ty neklam.
Na chvíľku sme sa stratili v kvapkách, bubnujúcich o okno naproti.
"Nie je to tak, že by som sa netešil, že budeme bývať spolu. Bože... teším sa až nemôžem spávať."
"Ale? Stále máš strach, všakže?" Priložil si pery na moje líce.
"Bojím sa omnoho menej než predtým, Jungkookie... len som... totálne odpálený," vzlyk sa mi splietol v preskoku nad smiechom. Ten jeho tichý ma pošteklil na uchu a nútil ma sa unavene usmievať.
"Páčilo sa ti to?"
Pootočil som hlavu, aby som mu videl do tváre, behajúc po nej očami. To sa skutočne pýtaš?
"Bolo to skvelé," odpovedal som nakoniec a načiahol sa rukou dozadu, aby som si vplietol prsty do jeho rozstrapatených vlasov.
Skloniac pohľad na jeho pery mi oťaželi viečka. Pritiahol sa ku mne a nežne spojil naše pery. Naše odvážne bozky vždycky nakoniec znežneli.
S výdychom si moju hlavu zľahka pridržal za napnutý krk, aby som ho mohol uvoľniť, a chvíľku nechal hovoriť iba svoje oči, plné úprimných láskavých pocitov.
Zachvelo sa mi srdce.
Milujem ťa.
Jeho odpoveď sa vpila do ďalšieho sladkého spojenia pier, pripomínajúcom skôr ovlažujúci dúšok vody, ktorý zriedil zbytok mojich sĺz.
"Poď spať, Yoongi. Uvidíš, že ráno bude jasnejšie."
Napätie pred dažďom, pády či ranné malinové zore... s tebou bolo jasnejšie všetko, Jungkookie. Stačilo, ak to bolo teraz.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
