Pousmial som sa. Vždycky, keď som nazrel cez to okno, som mal pocit, akoby som ho v ňom uvidel znovu, tak pokojného ako v tú baletnú noc, v ktorú nás uspala až otupenosť alkoholom, pretože sme sa nedokázali prestať bozkávať. Vtedy som túžil po tom...
Stál som pred vchodovými dvermi prízemného domu a už s trochu udiveným pohľadom k otvorenému strešnému oknu načúval vzdialeným vysokým tónom spevu a rozohriatym akordom gitary, ktorá pravdepodobne nedopatrením ladila s basou, duniacou na prízemí za dverami. Z tohto pohľadu by som pokojne usúdil, že tam vo vnútri sa na všetko úplne zabudlo, je ráno letného dňa ako každé iné a nikto sa nikam nechystá.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Hádam, že som ani nemusel doraziť," zahundral som si popod nos, roztržito zažmurkal, ako som sa tak nechápavo poškriabal vo vlasoch, a potom sa odhodlal stlačiť zvonček po druhý krát.
Bol som dosť prekvapený, keď sa dvere stihli otvoriť skôr, než som si úplne vydýchol. Vysoký chalan sa skoro potkol o vlastnú tenisku so zošľapnutou pätou, keď sa vrútil do pootvoreného priestoru. Chvíľku sa šokovaný díval na svoje nohy a visel na krídle dverí, potom sa na jeho tvári, pripomínajúcej skôr maľovanú porcelánovú bábiku, rozlial široký potešený úsmev.
"Vitaj, huyng. Konečne si tu, Jungkookie sa už nemôže dočkať," privítal ma vrelo Dongmin, na čo ma pozval mávnutím ruky dovnútra.
"Fakt?" Zatváril som sa trochu kyslo a naposledy neveriacky nazrel k pootvorenému strešnému oknu, odkiaľ bolo stále počuť hudbu.
Pri prechode malou predsieňou okolo Jungkookovho najlepšieho priateľa som si neodpustil letmo zakrúžiť ukazovákom smerom k jeho chodidlám. "Myslel som si, že si sa to už odnaučil," zachechtal som sa, aby to káranie nevyznelo až príliš vážne a nemal ma za zatrpknutého.
"Snažil som sa."
Zapýril sa, vytušil som, že to bola iba nevinná lož, keď jeho tvár zrazu nabrala nacvičený neutrálnejší výraz a pozval ma ďalej k dverám obývačky. Iba som nad tým zakrútil hlavou, založil si ruky na hrudi a oprel sa o zárubňu.
Zrazu som sa zacítil, akoby som sa ozaj stal i neviditeľným.
Mingyu k nám stál chrbtom, cez rameno prehodená zapojená basgitara, čosi si vybrnkával, zrejme do rytmu, ktorý počul zhora, a vôbec nevyzeral, že by ho mohlo čokoľvek rozhodiť. Yugyeom sa naopak zdal byť yin k jeho yangu, prevracal všetko hore nohami, očividne niečo zapálene hľadal a nič iné ho v tú chvíľu nezaujímalo.
Čerešničkou na torte bolo, keď sa z izby po schodoch vyrútil Jungkook, ktorý si falošne vyspevoval refrén piesne Dynamite od Taioa Cruz. Asi si celkom veril, keď si pri prechode popri zábradlí prehodil gitaru na chrbát a pri tom ju oň ani neoškrel.
Pousmial som sa a prešiel si bradu prstami, snažiac sa nebrať si príliš osobne to, že si ma nevšimol ani on. Miesto toho došiel vitálnym krokom až k pultu, za ktorým pred chvíľou zmizol i pátrač, a s veľkými očami do seba začal liať pohár mlieka. Potom nahlas vydýchol, akoby na to počas pitia zabúdal.
"Nemal tu už byť? Nepočuli ste zvonček?" namieril otázku udychčane pod pult a otrel si ústa.
"Kookie, nevidel si môj klobúk?"
"Prosím ťa, nájdeš ho inokedy," ozvalo sa flegmaticky od basgitary.
"Ja by som ho ale veľmi rád našiel teraz, Gy-"
Miestnosťou sa ozvalo rinčanie hrncov o podlahu, vtedy za pultom zmizol i Jungkook. Celkom skoro si to ale rozmyslel a opäť sa narovnal, kontrolujúc hmatník za svojim chrbtom.
Všetko tu sršalo energiou a zároveň chaosom ako po atómovom výbuchu a ja som sa nestíhal čudovať.
Nemali už byť pripravení? - pozrel som sa spýtavo na jediného člena domácnosti po mojom boku, ktorý si vôbec nakoniec všimol, že som už tu.
Dongmin ma povzbudivo objal okolo ramien s ospravedlňujúcim úsmevom, narušiac tak môj osobný priestor. Škoda, že som sa na tú zárubňu už nemohol natlačiť viac.
"Unu-"
"Takýto roztržitý je už odkedy zistil, že s nami nakoniec pôjdeš i na Star Camp," prerušil ma hneď, aby ospravedlnil nevšímavosť svojho kamaráta.
"Hej...," šepol som slovo, ktorým ma Jungkook za ten čas, čo sme spolu, stihol nakaziť. Trochu nesvoj som premiestnil pohľad k podlahe a postláčal si prsty. Dlhšie som to však nevydržal, takže som zažmúril späť ku kuchyňskej linke.
"Hey, Jungkook-a!"
Zvolanie už konečne upútalo mladšieho pozornosť, iskričky v jeho očiach sa zväčšili, len čo ma konečne uvidel. Došiel si zložiť Rose na gauč, a potom sa s cípmi kockovanej košele v závese rozišiel rýchlym krokom priamo ku mne.
"Yoongi," vydýchol si uvoľnene.
Medzi tým, ako sa ma Eunwoo pustil, a tým, ako som skončil v Jungkookovom vrelom objatí, nestihla prejsť asi ani sekunda.
"Vieš, že je asi tak kúsok po siedmej ráno?" šepol som mu do ucha, ako sa tak skláňal k môjmu ramenu a tiež ho objal okolo pása. S chalanmi, ktorí tiež jeden po druhom pribehli, som si vymenil prívetivý pohľad, a potom sa tiež k Jungkookovi trochu pritúlil.
"Skracovali sme si chvíľu," vyhovoril sa smiešne a nenápadne ma pošteklil perami pod uchom, čím ma zdvíhajúce sa kútiky úst donútili pootvoriť pery.
Zachechtal som sa a prevrátil oči ku stropu. "Tým, že budete v sobotu budiť susedov?"
Na to sa už Jungkook iba hrdelne zachichotal, vlepil mi bozk na ústa a otočil sa k jeho priateľom.
"Už máme skoro všetko zbalené. Iba schováme nástroje, schmatneme tašky... Bedne vezmeme na vozíku," zahlásil Gyu, len čo mal našu pozornosť. Všetci mu to poslušne odkývli, akoby to bolo potrebné. Teda až na Yugyeoma, ten sa chvíľku zdráhal, no nakoniec si odstúpil od Gyua a povedal, čo mal na srdci.
"A môj... klobúk." Vyhol sa už úspešne Mingyuovmu prepaľovaniu pohľadom, otočil sa cez pätu a pokračoval v samostatnom hľadaní, čo spôsobilo moment ticha.
"Preboha," uškrnul som sa, "Unu, pomôž mu nájsť ten klobúk, nech môžeme vyraziť. Ja s Jungkookom pomôžeme Gyuovi ponosiť všetku tú aparatúru do karavanu."
"Ja. Ty mi len vezmi cestou tašku a otvor úložisko... prosím," namietol Kook neoblomne a už mi podával svoje zabalené veci.
Nebolo to úplne dohadovanie, nebolo o čom sa hádať. Bol som si vedomý, že si viac po jednom incidente nemôžem dovoliť zaťažovať ani ruku ani chrbát. Štvalo ma to, pretože som tak preňho nemohol robiť úplne všetko, čo by som chcel.
"Fajn," povedal som otrávene, aby mi ostalo aspoň to posledné slovo, ak už nič iné, a vydal sa teda von ku karavanu.
Niektoré podobnosti som si najprv z nejakého dôvodu nechcel pripúšťať, ale vedel som, že som mal s Jungkookom spoločného ešte viac, než by sa na prvý pohľad zdalo.
Obaja sme totiž boli pomerne ťažko zastaviteľní, ak sme sa do niečoho pustili.
