Pousmial som sa. Vždycky, keď som nazrel cez to okno, som mal pocit, akoby som ho v ňom uvidel znovu, tak pokojného ako v tú baletnú noc, v ktorú nás uspala až otupenosť alkoholom, pretože sme sa nedokázali prestať bozkávať. Vtedy som túžil po tom...
Nosom som do seba zhlboka potiahol vzduch, bol som trochu nesvoj, i tak som si však nedovolil cúvnuť. Dosadol som si na lavicu, pri čom mi ramená hneď prirodzene s výdychom klesli až pred kľúčne kosti. Školské časy, kedy bol môj chrbát pevný vďaka športu, boli celkom dávno preč.
V ďalšom nádychu som potichu mľaskol a sám pre seba si uisťujúco pokyvkal hlavou - je to v poriadku. Opäť som sa nadýchol a pohladil prstami hnedú dosku, ktorej ani nie vekom, ale hlavne vonkajšími vplyvmi, popraskal lak. Pozdvihol som ju a odhalil tak rad bielo-čiernych kláves. Zvuky v priestoroch vlakovej stanice sa už zdali byť tak vzdialené, že som ich ani nevnímal.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Pamätám si tú chvíľu, kedy som ťa uvidel po prvý krát. Zrejme mi vtedy oči zažiarili tak, ako zvyknú i jemu," pousmial som sa a stlačil zľahka zopár kláves, ktoré vydali iba jemnučký tón, "príliš som neotáľal s tým, aby som sa ťa dotkol. Bolo to prirodzené, nikdy som sa necítil tak svoj... už iba s tebou. Akoby som vtedy spoznal zmysel svojej existencie."
Cítil som sa trochu ako blázon, ale to bola len súčasť ďalších hlúpych myšlienok. Nikto si ma predsa nevšímal.
"Rodičia boli nadšení, veď mali tak talentovaného syna, ale už asi vieš, Gippom, že rovnako, ako je láska tým najobľúbenejším a najospevovanejším citom, tak je zrejme rovnako i najťažšie pochopiteľná." Ramená sa mi pozdvihli v posmešku nad tou iróniou.
"Nuž... keď som sa rozhodol, že budem žiť pre hudbu, tiež to nebolo pochopené, ale mohli mi urobiť čokoľvek, nevzdal by som sa. Nevzdal som sa, ani keď ťa predali a nemohol som ťa dlho nájsť, ale už som sa im viac nemohol pozerať do očí, nemohol som ostať a čeliť len ďalšiemu nepochopeniu a neprajnosti... viac nie."
Pery sa mi zachveli. Trasľavo som vydýchol a zamydlil chladnúcimi rukami.
"Tak ako som ti vtedy dávno dal meno, ktorého význam som sám pre seba čítal ako nádej k radosti, tak som práve o kúsku nádeji, ktorá by ma mohla dostať z každého hnoja v tomto svete, začal celkom trpezlivo písať texty, bojoval som proti divným postojom, i sám so sebou, a potom... potom nakoniec predsa prišiel ten deň, určite si ho pamätáš. Predsa len, ty si tým, kto ma vždycky utešil a vypočul si môj hnev i smútok... vždycky si tu bol. Tiež si bol tým, ku komu som sa mohol vrátiť a vracal sa rád, aj keď som sa cítil, akoby som vo vnútri pomaly zhasínal. A nakoniec, bol si i tým, vďaka komu som ostával istým spôsobom stály, a tak ma vtedy nakoniec dokázal nájsť ten plamienok nádeje. Ten kúsok radosti ma doslova zapálil na chrbte a až vtedy som pochopil, prečo som sa sem ešte stále vracal, aj keď to bolelo..."
Postavil som sa, pretiahol skľúčene pery do priamky a ponaťahoval si prsty na nohách, ktoré mi stihli už úplne oťažieť.
Pootvoril som ústa a rozpačito zažmurkal.
Chceš ma opustiť, pravda?
Previnilo som prehltol a zadíval sa na špičky svojich takmer nahých chodidiel.
Zachechtal som sa.
"Či ťa chcem opustiť? Či ťa opúšťam? Hahah," zasmial som sa so zovretým hrdlom a letmo si otrel vlhkú špičku nosa.
"Prosím ťa, kedy som ťa skutočne opustil?"
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ale vedel som, že musím. Vedel som, že musím odísť pre to, aby som sa mal lepšie, prijal zázrak a nechal hrať svoje srdce. Nikdy však nebude možné, aby si ty odišiel z môjho života, z mojej podstaty, ktorej obrovskou súčasťou bola práve harmónia, ktorou si nakoniec zvykol upokojiť môj vnútorný nesúlad.
