Predajca snov (DOKONČENÉ)

10.

Nervózne som sa porozhliadala po celom obchode. Pri predstave, že o tom všetkom snívali iní ľudia...Nie! Deti! Prišlo mi z toho nevoľno. Čo je to za miesto? Čo je to za chlapca? Veď to nie je normálne, aby osemnásťročný chlapec kysol v tomto baráku a robil túto prácu... V podstate za nič. Môj mozog to jednoducho nebol schopný akceptovať. Vtom som sa zarazila. Lepšie som si ho prezrela. A má vôbec osemnásť? Po tom všetkom si nemôžem byť istá v ničom.

„Koľko máš vlastne rokov?"

Chalan sa zachechtal.

„Presne toľko koľko potrebujem."

Prekrížila som si ruky na hrudi. To mi bola odpoveď hodná filozofa.

„Na pedofiliu nemáš vekový limit."

„Nie som pedofil."

„O, vážne?" ironicky som sa spýtala, no chlapec si však zo mňa ťažkú hlavu nerobil. Spokojne si sedel v kresle a hrajkal sa s ceruzkou, ktorú schmatol zo svojho stola. Pozrela som sa na hodinky. Bola som tu už dobrú polhodinu! Nervózne som sa pozrela na dvere.

„Kedy mieniš niečo urobiť s tými dverami?"

Potrebovala som ísť na čerstvý vzduch, vypadnúť z tohto miesta a zabudnúť na to, že vôbec niečo také existovalo.

„Kto? Ja?" nechápavo na mňa vypleštil oči.

„Nie, svätý Peter!"

„Uf, už som sa zľakol."

„Samozrejme, že ty!" vzkypela vo mne zlosť.

Ako môže byť akýkoľvek predajca tak lenivý a neochotný? Avšak on neodpovedal. Ďalej sa hral s ceruzkou. Pozerala som naňho ako si ju prehadzoval v rukách. Moja trpezlivosť pretiekla. Schmatla som mu ju a na jeho nasrdený výraz som ukázala na dvere.

„Otvor ich! Inak sa ma nezbavíš!" zavrčala som naňho.

„Nie? Ja že sa vieš teleportovať," sarkasticky poznamenal.

„O čo ti ide?"

„O to, že si tie dvere zabuchla ty! A nikto okrem teba ich ani neotvorí!"

„To určite, stačí iba trošku sily alebo jeden telefón a..."

„Sú to čarovné dvere!" zrúkol na mňa ako na toho najväčšieho blbca pod slnkom.

Zarazila som sa. To už začínalo byť vážne. Nielen, že bol pedofil, on bol aj psychopat! V mojej tvári však jasne videl, že mu neverím ani slovo. Namrzene sa postavil a začal na všetko ukazovať.

„Je to čarovný stôl, čarovné fľaštičky, čarovné dvere a dokonca si predstav, že aj celý dom je čarovný! Tu nemôžeš len tak niečo vybiť, či prefarbiť! Nemôžeš si jedného dňa zmyslieť, že sa ti nepáči farba obchodu! A hádaj prečo?" ironicky pokračoval.

„Lebo nemáš čarovnú farbu?" rýpala som rovnako ako on.

Už som videla, ako sa mu ruka zovrela v päsť. Na hlave mu začala pulzovať cievka. Tuším začínal byť vážne nahnevaný. Ledva sa premáhajúc ukázal na dvere.

„Von!" povedal rázne prepaľujúc ma pohľadom.