Predajca snov (DOKONČENÉ)

9.

Spozornela som. S prižmúrenými očami som naňho ukázala prstom.

„Ako môžeš vedieť, že by som nemala čím zaplatiť?" opýtala som sa podozrievavo.

Chlapec sa napol. Strnulo na mňa pozrel a odvrátil pohľad.

„Jednoducho to viem."

„Aha, takže pán záhadný predajca jednoducho vie povedať, či má prázdne vrecká snov alebo nie. A kde ukrývaš krištáľovú guľu?"

Chalan si vzdychol.

„Pod stolom, ale asi si to myslela ironicky," odvetil mi s trpkým úsmevom.

„Žartuješ."
„Ani omylom," povedal a jednou rukou ju vytiahol.

Mlčala som. Nebolo čo k tomu dodať. Možno by sa to malo premenovať na obchod mágie, konštatovala som. Pozerala som sa na všetky tie sny v nádobkách. Odrazu mi niečo napadlo.

„Aby sa človek cítil psychicky lepšie, nemusí si preto predsa kupovať sny iných. Koniec-koncov, neviem či by som bola spokojná s tým, že snívam sny iných ľudí. Je to trošku zvrátené."

Chlapec si vzdychol.

„Svet je plný zvráteností, nad ktorými sa mozog pozastavuje, a predsa všetci v ňom spokojne bok po boku žijeme. Ale mýliš sa. Ľudia potrebujú snívať. Dáva im to chuť žiť ďalej. Hoci aj keď to nie sú ich sny."

Zarazila som sa.

„Chceš povedať, že ti tu reálne chodia ľudia s tým, že potrebujú nejaký pekný sníček? Nedalo by sa to len....no vieš...Vymyslieť vo vlastnej hlave?"

Pokrčil plecami.

„Určite by sa to dalo. Avšak ak ľudia doslova žijú v tej svojej nočnej more, len ťažko si vedia predstaviť niečo iné. Niečo lepšie. Sami žijú vo svojom temnom svete ako v uzavretej bublinke. Avšak potom, čo si kúpia iný, krajší sen, dá im to chuť pokračovať ďalej. A majú o čom snívať. Dá im to nádej," dopovedal a pozrel na mňa svojimi medenými očami.