Arabská zajatkyňa

48. Časť

Sestra mi kričala od bolesti a zvierala deky a plachty po oboch stranách okolo seba. Doslova škrípala zubami, pričom vydávala hlasité zvuky. Nedalo sa to počúvať a tobôž na ňu pokojne pozerať. Potila sa a namáhala a neprestajne vysilovala.
Doktor predtým prikázal, aby sa dvere zatvorili, preto Gerard vzal môjho švagra do salóniku, aby sa upokojil a ja som sa modliac pridala k lekárovi a robila to, o čo ma neustále žiadal.
Keď chytal Anabelline brucho a hovoril, aby tlačila, tlačila, avšak napínala som sa aj ja. V jednej chvíli som ju hladkala za vlasy a v druhej držala jej hlavu a vravela, aby vydržala. A keď ju chytal kŕč, masírovala som jej svaly na nohách a volala na ňu, aby vydržala.
Nevládala tlačiť, preto doktor naliehal, aby sa sústredila, inak dieťa nepríde na svet živé. Vtedy po mne prechádzal chladný nával pocitov. No ona, biedna, nevládala. Len kývala hlavou z jednej strany na druhú a z úst jej vychádzalo: ,,Už dosť, už nevládzem."

Nestačila som ju prosiť a povzbudzovať, aby neprestavala...až nakoniec, po dlhom predlhom bojovaní, sa to podarilo a na svet prišlo živé a hlavne, zdravé dieťatko.

Zas chlapček. Veľký a silný. Ani som sa nestačila raz usmiať a privítať maličké na svet, otáčam sa a vidím, ako moja sestra stráca vedomie. Klesla hlavou na záhlavok a prestala vnímať!

,,Nieee, Anabell," skríkla som hladiac na jej telo skoro bez duše. Majúc v rukách to malinké uplakané dieťatko, som nevedela, čo skôr.

Doktor mi vtedy podal jasné pokyny a rozhodne zahlásil: „Veronica, vzchopte sa! Postarajte sa o to stvorenie a modlite sa, aby vaša sestra prežila, lebo stratila príliš veľa krvi."

Prsty sa mi triasli, ako som ho utierala od všetkého toho, s čím prišiel na svet a hneď zabalila do teplej pripravenej deky, ohriala ho a zaraz bol spokojnučký.

Kým moja sestra bojovala o život, ja som sa už vo vedľajšej miestnosti modlila a dúfala, že to všetko dopadne dobre.
Nemohla som tam byť tentoraz. Preto som len robila to, čo som mohla robiť. „Theodore, toto je váš ďalší syn," vyslovila som majúc v očiach obrovské slzy, ,,pozrite sa na neho, aký je krásny a aký je veľký."
Žalostne som zaplakala, kým mi ho vzal z rúk a prvýkrát popestoval v náručí, majúc vo výraze tváre šťastie, lebo ešte nevedel nič o svojej žene.
„Čo Anabell, ako sa má moja manželka?" opýtal sa s veľkou dávkou opatrnosti a prezeral si syna.

„Neviem pane," kývla som skormútene hlavou a dodala, „je to s ňou zle."
Nemyslela som si, že tak bude reagovať, no takmer v tom momente, mi podal svojho dalšieho potomka a vošiel dovnútra, aby sa presvedčil na vlastné oči čo sa deje so ženou, ktorú naozaj miluje. Nemala som o tom žiadne pochyby, že jeho srdce bolo cele s ňou.

,,Nie," šepol so strhaným výrazom tváre.

Gerard mi bol po ruke a neustále mi robil spoločnosť, dokým sme nedočkavo čakali na nejaké správy z vnútra mojej izby.

Noc sa minula a doktor odišiel až nad ránom s tým, že sme dali poslať po dočasnú náhradnú dojku, lebo, i keď sa Anabell prebrala, nebola schopná sa postarať o dieťa a nakŕmiť ho.
Akurát sa už slnko ukazovalo, keď si každý z nás mohol vydýchnuť.

Našťastie, že sa to skončilo práve takto!

***

Dni sa míňali a konečne sa všetko upokojilo. Moja sestra nadobudla svoje pôvodné sily, konečne sa mohla postarať o svojho synčeka sama a ja zas mať opäť čas na seba a na môjho princa, ktorého som nevidela skoro celý týždeň, preto som sa vychystala za ním. S veľkou chuťou a túžbou po jeho krásnych očiach a neodolateľnom úsmeve, oblečená do jazdeckej uniformy, som sa vybrala k stajniam, dúfajúc v to, že ho tam nájdem, že ho uvidím, objímem a potom budeme môcť pracovať na našom pôvodnom pláne.