Hriech

Kapitola tretia: Skúška tmou I.

Les bol každým pohybom zapadajúceho slnka tmavší a zvuky z neho vychádzajúce dodávali strašidelný dojem. Zory na oblohe naznačovali zajtrajší pekný deň bez jediného obláčika, no žijem prítomnosťou a rozmýšľam, čo sa bude dnes večer v lese diať.  Moje myšlienky mi nedávajú pozitívnu odpoveď a zbiera sa vo mne strach. 

Bola som zvedavá, no zároveň som mala aj obavy, čo si pre nás pripravia. Les nám predstavili v rýchlosti, nemali sme čas sa obzerať a zapamätať si, kde to vlastne sme. Jediné, čo som spozorovala bolo to, že je to veľká plocha a rovnaké stromy. Stratila som sa tam hneď, ako sme tam vkročili za svetla. 

"Pozornosť prosím!" vykríkla žena a zároveň ma vytrhla z rozmýšľania, keď jej každý venoval pozornosť, začala, "keď zapadne slnko a nastane tma, zavedieme vás do lesa. Budete mať šatku cez oči," zdvihla ruku, v ktorej mala šatku, "každý jeden z vás sa bude musieť dostať z lesa sám. Váš partner, ktorého vám zaradíme bude chodiť pri vás ako nemý pes. Samozrejme, keď sa niečo stane a budete potrebovať pomoc, pomôže vám," začínala som sa toho ešte viac obávať, no bola som zvedavá a nedočkavá, čo bude hlavnou úlohou v lese, "Vašou úlohou bude, dostať sa z lesa na vyznačené miesto. Nesmiete používať kompasy a zneužívať vašich partnerov, ktorí les poznajú, mali ste si cez deň rýchlo prejsť očami les a zapamätať smer. Ďakujem, teraz sa choďte pripraviť," dokončila žena a odišla k mužovi a niečo mu pošepkala. V tom sa všetci rozišli do svojich stanov. Stála som tam, ako nemá a čakala, že mi niekto ešte niečo povie. Všetko sa dialo, tak nenormálne rýchlo, nebola som zvyknutá na niečo takéto, no zároveň ma vzrušovali myšlienky na dobrodružstvo a, že sa z môjho klasického života stane niečo pozoruhodné.

"Anne, poď," pošepla Ellin a kývla hlavou na odchod. Chvíľu som tam stála, ako nemá a pozorovala muža a ženu, ako sa o niečom dohadujú, a potom som sa konečne pohla. 

"Ako som si mala zapamätať smer, keď sme tade museli ísť tak rýchlo? Presnejšie každý z nás dostal koňa, ktorý na povel išiel asi svojou najväčšou rýchlosťou, za pár minút sme boli von z lesa a mne bolo akurát tak zle," začala som mierne nahlas, keď sme sa v stane pripravovali. 

"Bola to skúška," odpovedala Ellin a obliekala si na seba čierny plášť. 

"Čože?" nechápala som.

"Pozorujú naše správanie a hľadajú, čo i len najmenší rozdiel od normálneho správania. Popri tej jazde na koni normálnemu človeku bolo z jazdy zle a nič si v lese nevšímal, no výnimočný si všímal les, okolie, detaily, smer a také veci," doobliekala sa a posledné, čo si dala bola kapucňa z plášťa. Bola som veľmi zmätená a nerozumela ani slovu.

"Výnimočný? Ellin ja viem, že máš rada poviedky, ale toto?" nerozumela som jej slovám, no ani som im neverila. 

"Ty-ty mi neveríš?" opýtala sa mierne podráždene ako, keby som povedala niečo zlé. A možno aj povedala.  

"Ja ti verím vždy, ale toto? Prepáč, ale nesplietaš si rozprávky s realitou?" priblížila som sa k nej, no po mojich slovách sa otočila a odišla. Pochopila som, čo som spravila, urobila som z nej dieťa natešené z rozprávky, ktoré si ju pletie s normálnym životom.

"Ellin, prepáč ja..." vybehla som za ňou s nádejou, že som ju veľmi nenahnevala, no pred chvíľou som z nej urobila blázna. 

"Anne, keď som ťa spoznala, čo bolo len pred pár dňami tak som dúfala, že ty budeš ta pravá a budeš mať pre mňa pochopenie, no ty mi ani len neveríš. Skvelé, zašla si o niečo ďalej ako ostatné, si presne taká istá, možno aj horšia," mala slzy na krajíčku, no hovorila s kľudom bez akéhokoľvek zvýšenia hlasu. Narážala na dievčatá z dediny, ktoré jej nasľubovali hory, doly a popri tom si z nej robili srandu a ohovárali ju, kde sa dalo. Ellin nepochádza z najbohatšej rodiny, keďže žije sama s matkou a jej mladším bratom, no jej charakter je dokonalý. Dali by sa na nej vyzbierať všetky dobré vlastnosti, vďaka ktorým je tak silná a po zlých ani stopy. Život jej dal viac, ako by si kto myslel, no všetci ju považujú za chuderu. Sme si skoro podobné, no na mne sa zlé vlastnosti nazbierajú a práve tie mi uberajú zo sily, a keď mi nakoniec všetka moja sila zmizne, ako lusknutím prsta, moje vlastné zlo ma začne prenasledovať. 

Viac som už neodpovedala, pretože som sa zamyslela, a kým som si to stihla uvedomiť, bola preč. Stála som tam, ako prikovaná bez jedinej myšlienky, že by som mohla ísť za ňou a presviedčať ju, že nie som ako ostatné. No problém bol aj v tom, že som si nebola celkom istá, že som iná ako ostatné.

"Anne? Čo tu ešte robíš?" vytrhla ma z myšlienok Fleur.

"Čože?" bola som zmätená. 

"Už sme mali byť tam," chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala. Bez jediného slova som sa rozbehla k miestu stretnutia. Fleur sa rozbehla za mnou, keď sme prišli, vyžiadali sme si pozornosť.

"Oh, jasné. Anne, choď tam," ukázal muž na chlapca s havraními vlasmi, žiarivými hnedými očami a červenými lícami. Pri mojom pohľade naňho sa usmial a premeral si ma, tak ako ja jeho, "A ty,  Fleur choď tam," ukázal na druhého chlapca s blonďavými vlasmi a svetlými hnedými očami. 

"Ja som Julian," prihovoril sa s pohľadom upretým na muža.

"Anne," odpovedala som a usmiala sa. Po chvíli muž znovu začal rozprávať a ja som mu venovala plnú pozornosť.

"V tom lese na vás čaká mnoho výstrah, no zároveň "jednoduchá" úloha, nájsť smer a dostať sa von z lesa, ako ste už počuli. Tam, kde môžete vidieť čiernu, červenú a zelenú vlajku, tam je miesto, kde sa máte z lesa dostať. Keď vyjdete z lesa, zamierite k tej vlajke a následne ju strhnete. Ak prídete prvý, strhnete čiernu, ak druhý, červenú, ak tretí, zelenú. Viac k tomu nemám, čo dodať. Nech sa páči," dal pred seba vystreté ruky a partneri nám zaviazali oči, "Veľa šťastia," dokončil a Julian ma chytil za ruku. Na chvíľu som sa cítila ako malé dieťa, ktoré niekto vedie za ruku, aby mu ukázal prekvapenie. Neubránila som sa jemnému úsmevu a nasledovala som Juliana. 

"Anne, keď ti zložím šatku, snaž sa, čo najrýchlejšie zorientovať. Hľadaj svetlo aj, keby bolo úplne malé, choď za ním. V lese je vždy väčšia tma ako na planine, je možné, že môže svietiť mesiac, ktorý svieti priamo na východ lesa, možno si to všimneš a možno nie," vysvetľoval Julian a mne sa v hlave kopilo milión otázok.

"Nemáš mi pomáhať, až keď budem v núdzi?" nedalo mi to a položila som prvú otázku.

"Toto bolo pár viet, s ktorými práve oboznamujú partneri. Máme to nakázane, raz sa dozvieš prečo," posledné slová povedal potichu až priam nečujne. 

"Hovor nahlas," uchechtal sa, Pozri, mám milión otázok a som totálne zmätená, čo sa to deje. Buď ku mne aspoň úprimný, zomriem tu?" začal sa smiať a, keby som niečo videla rozhodne by som naňho hodila zabijácky pohľad.

"Nemusíš sa báť, pokiaľ ťa sami nevystavíme nebezpečenstvu, tu sa ti nemá, čo stať," čakala som, že povie aj "ver  mi", no nepovedal. Jeho hlas neznel tak, že by ma chcel presvedčiť.

Kráčali sme lesom dlho, odhadla by som to tak na hodinu, hodinu a pol. Bola som zahrabaná v mojich myšlienkach a skoro zaspala v chôdzi. Nikto z nás sa už neozval, a tak sme išli mlčky. Nešli sme ani len po vychodenej lesnej cestičke, išli sme priamo pomedzi stromy a jediné, čo Julian zo seba dostal bolo: "pozor konár, pozor koreň, pozor strom, pozor krík, poď kus doprava, doľava, dvíhaj nohy", iritovalo ma to celú cestu. Ťahal ma za ruku, raz sme išli doľava a raz doprava, bola som stratená a pomaly zabúdala na nádej, že budem prvá, druhá alebo tretia. 

"Sme tu," ozval sa hlasno Julian, zľakla som sa ho a vyšmykla sa mu z ruky. Dopadla som na zem, priamo na koreň stromu a na vlhké a studené lístie. Prehlo ma v chrbte a tlmene som zkňučala. Rukami som sa podoprela a odsunula sa mimo koreňa. Ľahla som si a vydýchla. Boleli ma nohy a vôbec sa mi nechcelo zodvihnúť aj napriek mokrej zemi, ktorá mi chladila chrbát. Stále som mala šatku na očiach a plánovala som spať, nič iné mi v tom momente nechýbalo, tak ako spánok. 

"Nevládzem," potichu som vydýchla. 

"Ešte si nič neurobila, to hlavné ťa ešte čaká," odpovedal a začal ma dvíhať. Prebehlo pár sekúnd a držal ma v náručí, išlo z neho teplo a ja som mala chuť sa k nemu pritúliť, uvoľniť sa a spať. No za tých pár sekúnd, ako ma zdvihol, tak ma aj položil. Sedela som opretá o strom. Zobral mi jednu ruku a začal mi okolo nej niečo viazať. Trvalo mi, kým som sa spamätala a zistila, že ma viaže lanom o strom. 

"Čo to robíš?!" mierne som vykríkla a začala sa mykať. Všetko mi prestávalo dávať zmysel, veď sme sa mali dostať len z lesa, nie z lana, ktoré nemám potuchy, ako zo seba dostanem. 

"Nemykaj sa a seď v kľude," povedal výstražným, no kľudným hlasom. Urobila som to, čo mi nakázal a čakala na jeho vysvetlenie.