On nie je mojou silou

11

Raz som sen, po ktorom bolo nasledujúce dni náročné zaspať.
Tma.
Všade.
Presne taká, ako keď zatvoríte oči.
Čierno čierna a ešte čiernejšia tma.
Zvláštne na sen, ak vezmem do úvahy, že možno práve, keď zatvorím oči s cieľom spať, malo by sa mi snívať niečo. Jednoducho niečo. Farebné, nie tma, keď jediné, čo urobím, je, že zatvorím oči a nič nevidím.
Cítim zimu.
Možno to bude tou tmou.
A cítim pod prstami niečo mokré.
Nie je to voda.
Nie je to tomu ani nič jej podobné.
Mám z toho zvláštny pocit.
Naháňa mi hrôzu.
Cítim úzkosť.
Silnú.
Ktorá sa nedá vydržať a tlačí mi vnútornosti akoby boli vo zveráku.
Cítim z toho obrovský nepokoj, ktorý napadá moje celé vnútro.
Mám chuť si vytrhať vlastnú kožu.
Len preto, aby som sa mohla dostať dnu, do vlastného vnútra a upokojiť ho.
A necítim len tú úzkosť.
Môžem cítiť ako mi z toho prúdi krv v žilách.
Ale tá úzkosť vo vnútri je najhoršia.
Až potom je to boľavé, prúdenie krvi.
Ktorá je pod mojimi holými nohami a dostáva sa mi pod prsty.
Aj to je nepríjemné.
Chce sa mi z toho všetkého strašne plakať.
A stále mám v hlave ako si trhám vlastnú  kožu.
Nechtami.
Môžem ju priam cítiť pod nechtami.
Vlastné mäso.
Je to silné.
Pekelne silné.
Cítim totálnu bezmocnosť.
Vlastný strach.
Bojím sa urobiť krok.
Bojím sa čierno čiernej tmy.
Bojím sa, že ak ho urobím, ten krok, tam niekde neďaleko, možno centimeter odo mňa, môže byť niečo horšie.
Niečo, do čoho môžem stúpnuť.
Niečo, čo ma môže ešte viac vystrašiť.
A však, nedá mi to.
Musím urobiť aspoň jeden hlúpy krok vpred.
Nie je to ako bojovať alebo útočit. Ako dieťa som vždy radšej pozrela smerom, ktorým išiel zvuk, niečo z ničoho nič spadlo alebo bežala zatvoriť dvere, ak mi nebolo úplne jasné či som to bola ja tá, ktorá ich zabudla po sebe zatvoriť alebo ich niekto otvoril. Bolo pre mňa vždy lepšie vedieť, čo sa deje alebo čo uvidím. Nikdy mi nedalo otáčať sa chrbtom, ale vždy radšej vidieť to, čo môžem.
Nadýchla som sa.
Vzduch bol ťažký. Teplý, možno až príliš. A nie, úplne to zároveň nebolo tým teplom. Možno akoby v miestnosti predo mnou už dávno niekto bol a vydýchol ho. A cítim človeka. Nie jeho vôňu ani smrad, a predsa..
Nech som kdekoľvek, nie sú tu okná.
Chcela som vykríknuť. A predsa možno nie úplne od strachu.
Ako siréna.
Lenže môj žalúdok sa stiahol a niečo putovalo hore.
Nie.
Žiadna temná sila.
Žiadna ohavná, ľudská ruka.
Zvratky.
Oni ma zastavili od hlasného, krv prelievajúceho kriku. Nerozumiem. Možno, tam, v tom sne, som naozaj niečo cítila, niečo v skutočnosti tušila, dialo sa tam oveľa niečo horšie.
Kričala by som tak moc až by sa mi roztrhli hlasivky a následne hrdlo.
Prehlo ma.
Zvratky šli von.
Ale nedopadli na zem.
Žiadne špliechanie, nič.
Akoby.. akoby..
Na niekoho dopadli.
Moje oči sa snažili niečo nájsť.
Čokoľvek.
Ale bolo to úplne zbytočné.
Mozog pracoval príliš rýchlo.
Bál sa.
Snažil sa nájsť zdroj svetla.
Možno chcel nájsť niečo, čo ho ukľudní.
Možno chcel vidieť, kde je, kde sa nachádza.
Chcel vidieť miestnosť.
Cítila som ako zvratky tečú po brade.
Nemala som silu utrieť si ju.
Ruky sa mi šialene triasli.
Pravdepodobne by som si nimi prefackala tvár.
Oh, áno..
To by mohlo byť ono.
Možno len spím.
Musí to byť iba sen.
Ako inak by som sa zjavila len tak, z ničoho, nič v miestnosti ?
Zdvihla som ruku a silno si vlepila facku.
Pekelne to zabolelo.
Žiadna ozvena.
Som v miestnosti, kde nie je stena.
Teda áno, určite je, ale nedokážem to vysvetliť, iba cítiť.
Ďalšia facka.
A ďalšia.
Ďalšia.
Horela mi celá tvár.
Ale stále nič.
Neprebrala som sa.

Tak nejako sa cítim práve teraz. Na chladnej zemi, po otcových slovách.

A pri myšlienky, že včase, kedy po mňa išiel, havaroval a mohla som za to ja, ja jediná, pretože ak by sa moja hlúpa hlava nerozhodla vystúpiť, bol by tu, som vybuchla do obrovského kňuciaco-hysterického plaču, ktorý som nedokázala zastaviť ani po tom, čo do nášho domu vstúpila polícia.

Nezastavila som sa ani vtedy, keď otec zo seba vydal nahnevaný zvuk a nútil ma postaviť sa nohy. Keď nepomohlo ťahanie hore, sotil do mňa a ja som znova dopadla na zem.

Polícia sa otca pýtala na rôzne veci, ale po čase im moje kňučanie, híčkanie a plač začal liezť na nervy a ja som na sebe cítila ich pohľady. Museli byť otrávený. Robia to každý jeden deň a aj napriek tomu, že iste, vedia, aké ťažké je dozvedieť sa, že váš blízki zomrie, ale robiť do stále, vstávať do práce s tým, že neviete a zároveň áno, do istej miery viete, čo sa bude diať, je niečo otupujúce a zároveň robiť to niekoľko rokov, je prirodzené, že nie úplne každý deň máme chuť počúvať, už aj z osobných dôvodov, plač ľudí.

A ja som im to chcela splniť a postaviť sa, keď si zrazu jeden z nich ku mne kľakol.

Jeho vôňa mi zasiahla upchatý nos, z ktorého tieklo toľko nechutenstva až som sa bála zdvihnúť hlavu.

Ale niečo živé vo mne, možno to tam bolo , možno nie, znovuzrodilo sa to, ma donútilo cítiť mravčenie po celom tele a tlak v žalúdku. Tentoraz iný. Opačný.

A nútil ma to, pekelne moc, zdvihnúť hlavu. A nakoniec, keď som to urobila, plač rázom ustal. Nie úplne, samozrejme. Osobne tu zažívam svoju životnú drámu, nie je to tak, že ma úplne dokáže ktokoľvek na tomto svete zastaviť náhle od bolesti.

Bolo to akoby.. akoby vás odkopol chlapec, máte zlú náladu, hrabete sa v jedle, hlavu máte sklonenú, ste smutná a stačí počuť jeho meno, zdvihnite ju.

Zblízka a v svetle bol omnoho krajší. Je to zrazu smiešny pocit, že sa po mňa vrátil. Aspoň jeden z dvoch, ktorý by mali, pretože nie je úplne v poriadku niekoho nechať na ceste uprostred noci.

,,Klačíš v mojich zvratkách," zašepkala som, dívajúc sa policajtovi do očí.

Slabo sa usmial, natiahol ruku a palcom mi zotrel špinavé ústa.

,,Už som klačal aj v horších veciach. Dokonca sa hrabal v mŕtvej, starej žene, ktorá mala v žalúdku snubný prsteň päť rokov."

Nadvihol obočie, bolo jasné, že totálne klame, chce, aby som sa zasmiala, som mu vďačná, takže to urobím. Nebolo to vtipné, obaja to vieme, ale zdá sa, že je začiatočník a ja naozaj nechcem, ani v tomto stave, mu podupať snahu a začiatok.

,,Vieš, mám teóriu. Keď kycháme, všetky naše životné funkcie sa na ten krátky moment zastavia. Dokonca aj srdce. Takže v podstate sme nesmrteľní pokiaľ skutočne neumrieme. Pretože aj Bohyňa smrti dokázala umrieť. Tvoj brat Lioner, kychol naposledy. Ale je to v poriadku, pretože aj nesmrteľní ľudia zomierajú. Určite by sa mu tá teória páčila. Bol niečo ako hrdina."

Krátko som sa zasmiala, zasiahlo to moje srdce, to zo seba vydalo smiech, ktorý som vypustila. Ale bol to vďačne bolestivý. Lebo áno, jeho slová ma boleli. A keď sa postavil a nastavil mi ruku, dotkla som sa jej.

,,Moje teórie nikdy nemajú dostatočný význam, ale vždy splnia účinok."