On nie je mojou silou

7

O pár týždňov neskôr

,,Pozri, neviem, čo ti otec povedal alebo narozprával, ale všetko, čo by si mala vedieť je, že si skvelá, vtipná, múdra a aj cez to, že nie si obľúbená vďaka svojej povahe a pristúpu, ľudia, hlavne ja, ťa majú skutočne radi."

Srdce mi búšilo a mala som pocit, že ak ho čím skôr neukľudním, zlyhá a ja sa zomriem na sedadle auta. Možno by to bol dokonca infarkt a Lio by zošokoval hneď po mne, čo by vyvolalo exterme veľkú zrážku. Presne takú, akú možme vidieť vo filmoch.

Otočila som k nemu hlavu a vďačne sa usmiala. Áno, vravela som, že môj brat na mňa serie viac ako na záchode. A je to pravda, v podstate sme obaja v štádiu, v ktorom nepotrebujeme svoj záujem, čas ani nič tomu podobné, vždy sme boli vzdialení, ale zároveň blízky v rámci možností či súrodeneckého puta.

Párkrát, keď som bola opitá alebo sa v noci bála ísť domov, prišiel, aby ma vyzdvihol, ale nič výnimočné, ako napríklad príliš ochránarsky brat, ktorý si myslel, že nosiť niečo odhaľujúce je zlé alebo sa vyhrážal každému, kto sa na mňa pozrel, to sa nedialo a nemá prečo.

To už skôr moja sestra. Ak sme niekam išli spoločne a stalo sa nám, že na nás pozreli muži a jeden druhého sa opýtal klišé: to tu máte také pekné baby ? spätne zakričala niečo ako "áno, je sa rozhodne na čo pozerať, ale má sedemnásť, nerob si problémy, tu sa dívaj na mňa, to ti neuškodí."

Tá bola skôr ochotná vstúpiť do bitky alebo ochrániť ma aj keď iste, aj o nej som vravela, že je príšerná. A je, lenže to skôr jej povaha a spôsob života, nie ako súrodenec. Ani moja sestra ani brať z tohto hľadiska nezlyhávajú. Ak príde na mňa, ani ja.

Žmurkol na mňa, úsmev mi vrátil a odvrátil odo mňa hlavu, stále sa usmievajúc s jeho typickým, poznávacím úsmevom - vbok.

,,Možno to nie je celkom otcom, Lio."

Cítila som, ako ku mne otočil hlavu, preto bolo omnoho ťažšie zvidnúť tú svoju a pozrieť sa do jeho svetlých oči.

Ako vždy, nepýta sa, čaká, čo sa bude diať ďalej. A aby mi dal priestor, odvrátil odo mňa hlavu a zameral sa na tmavú cestu.

Akonáhle vletel do izby s tým, že ide s kamarátmi von a videl ma ležať na posteli úplne bez života a s uschnutými slzami, povedal trápny vtip, naozaj veľmi moc, chytil ma za ruku a vyviedol von, rovno do svojho auta.

Zdá sa však, že tu nehrala tak rola brata ako fakt, že je priateľ mojej najlepšej kamarátky. Bolo to také automatické a zvláštne, bolo mi hneď jasné, že ma popadol za ruku bez toho, aby si naozaj uvedomil, že sa niečo deje akoby si bol nevedome jasný toho, že ak ma Dani zlú náladu vďaka mne, schytá to on. Lebo vždy to schytajú tí, ktorý nič neurobili, sú najbližšie alebo jednoducho po ruke. A on ju naozaj nechce vidieť sa trápiť už len z princípu, že vidí drámu aj tam, kde naozaj nie je.

,,Povedzme, že otec sa môže mýliť v tom, čo vraví, ale čokoľvek povie, trafí hlavičku."

Lio sa zasmial a pokrútil hlavou. Keď otočil ku mne hlavu, v očiach mu zablislo. Vedela som, čo to znamená. Nezostávalo mi nič iné, len odvrátiť hlavu.

Vždy je v jeho svetlých očiach toľko zlozti, tajomna a hlbokej, tmavej dieri, až sa mi z nich stisne srdce a nechápem, kde sa to berie, keď je Lio tá najlepšia, najmilšia, najpriateľskejšia bytosť, ktorá si cení to, čo ma, váži si to a nedá na to dopustiť.

A ako najmladší člen rodiny si myslím, že vždy, bez ohľadu na to či to uvedomujem alebo nie, som brala od svojich súrodencov všetko.

Ak sa moja sestra učila tancovať, skúsila som to aj ja. Ak môj brat písal, chcela sa každá moja časť stať spisovateľkou. Takže bez ohľadu na to, čo v živote budem vravieť, mám ich povahu, črty a čokoľvek, čo som si nevedome zobrala, pretože ak príde na to, myslím, že viac ako mama ma brebalovala a kúpala moja sestra. A môj zadok videl Lio viac ako môj otec, to si si nebudem klamať.

Preto mám teda občas pocit, že naše vzťahy mohli byť lepšie, ale staranie sa o mňa a o seba navzájom.. bolo to akési prekročenie hranice, ktorá sa medzi nás dostala a čiastočne zničila to, čo sme mohli mať, akú cennosť alebo čokoľvek. Nie každého taký vzťah posilní. Inokedy to totiž môže byť aj naopak.

To rodičia by sa mali starať s snažiť sa o lepšie Vianoce, narodeniny, známky, vzhľad a etiketu, nie súrodenci. Toto nie je o vykonávaní, pretože rodičia sa snažia zarábať peniaze, aby sa deti jedného dňa mali lepšie. Toto nebol nás príbeh ani situácia. Súrodenci by mali zostať súrodencami, nie náhradní rodičia.

Lio aj Lane majú právo byť odo mňa aj vzájomne vzdialení, pretože si to zaslúžia a potrebujú to. Zaslúžia si byť sebeckí, mať vlastné potreby a nebežať pri každej zlej veci smerom k rodine, pretože v prvom rade majú vlastné priority a to je úplne v poriadku.

,,Lee.."

Začal jemnejšie, vlúdnejšie, s citom.
Nie som dieťa ani hlúpa, a predsa.. ak tomu príde, dokážem to cítiť, pretože vždy tento tón alebo čokoľvek to je, vždy znamená, že schyľuje k niečomu, čomu mám dostatočne pochopiť alebo je moje rozmýšľanie príliš hlúpe a detské.

,,Obaja vieme, že náš otec je chorý. Berie prášky, pije a už dávno nie je ten, za ktorého sa ešte stále berie. Hovoril som ti, sakra, stále ti hovorím, jeho slová nemôžeš brať vážne. Nemá ťa rád? Fajn. Nie si prispôsobená milovať ho rovnako, ako on nie je prispôsobený milovať teba. To, že je  tvojím otcom a ty si jeho dcéra, hneď neznamená, že sa musíte milovať lebo je to jednoducho tak dané. Ak by to tak naozaj bolo, že nemôžeš nenávidieť svojich rodičov len za to, že nám dali život, iní rodičia by svoje deti neopúšťali. Nech je za tým čokoľvek, jasné ? Proste.. dopekla, nemusíte sa milovať. Rodinu si nevyberáš a to znamená všetko, čo len chceš, v konečnom dôsledku nič v dobrom, preto sa to pravdepodobne hovorí."

Aj cez to, že Lia neskutočne milujem a lepšieho brata som si nemohla želať a hádam nemohla ani dostať, pretože ako malá som sa skutočne modlila za to, aby bol skvelý, naše názory sa často líšili a mne nerobilo dobre počúvať ich.

Neviem z akého dôvodu. Niečo vo mne, tam, kde sú bunky, pod nimi ďalšie svinstvá, je krabička a v tej krabičke ďalšia a niekde tam vo vnútri som vždy vedela, že jeho priamosť, drzosť a nevšedné názory sú niečím pravdivé.

Preto sa ma to často dotklo a nebolo tomu ani teraz.

,,Možno práve preto hovorí veci, aké hovorí."

Snažil sa v sebe udusiť smiech akoby mu prišlo smiešne, že niečo také môže dávať zmysel, ale vydržalo to len pár sekúnd. Hlasno sa rozosmial a ústa si otrel o rameno. Z toho, ako hlasno a schuti sa zasmial, vyprskol pár slín.

,,Niekedy neviem, čo si. Či naivná alebo hlúpa. Viem však, že tieto dve veci spolu súvisia a prepájajú sa. Otec ti tie veci nehovorí úplne preto lebo je chorý alebo si rodinu nevyberáš. Nevedome chce, aby si cítila slabosť a všetko to, čo cíti on aj ty lebo si stále v podstate dieťa a slabší článok. To, čo si prežívaš ty, sme si prežívali s tvojou sestrou. Nie je to tebou, je to ním."

Mlčala som aj cez to, že sa ma jeho slová dotkli. Vlastne, mlčala som hlavne preto, pretože mal pravdu. Zase. Ale aj tak som bola jednoducho nahnevaná. Už len z akéhosi hlúpeho princípu, ktorý mi nedáva zmysel, ale cítim ho, nedokážem ho vysvetliť, je však vnímaný.

,,Zastav," povedala som tvrdo a chrapľavo. Mala som pocit, že ma tá nahnevanosť celú pohltila a dostala sa až do krku.

,,Neblázni, preboha.."

Lenže to som sa už naťahovala po kľúčku a on bol nútený zastaviť.