On nie je mojou silou

3

,,Hm.. takže, ja neviem, mám ti pomôcť k autu ? Podoprieť ťa, chytiť za nohy a odšuchnúť ťa k nemu ?"

Pozrie na mňa presne tak akoby som mu kopla do medzi nohy. To asi úplne nie, avšak pozerá na mňa naozaj bolestivo, možno si mysliac, že ľudia by sa naozaj nemali pýtať otázky.

,,Prestaň sa tak na mňa dívať. Chcem len pomôcť," poviem dotknuto, má pohľad, ktorí ma núti cítiť sa, že som hlúpa.

A áno, nebudem klamať, nie som zrovna najmúdrejší človek. Môj otec najlepšie vedel, aké slabé nervy mal, ak prišlo na matematiku a ako ho dokázala svrbieť ruka, ak prišlo na čítanie.

Takže zakaždým to bol boj medzi mojím plačom a jeho pravdepodobne ťažilo srdce z toho, že musel ubližovať hlupému dieťaťu. Nie, to asi nie, ale úprimne - a zároveň absolútne - si myslím, že ho to srdce aspoň ťažilo z toho ako často ma musel mlátiť.

Ale nie je to tak, že môžem za to, aké dostanem gény, je tak ?

,,Tu máš kľúče. Čierne veľké auto."

Zaloví vo vačku a hodí mi ťažké kľúče, ktoré ma poškrabú. Ale vzhľadom k tomu, že som hrdinom dnešného večera, potlačím bolestný výkrik, chytím svoje gule do rúk a obzerám.. no, nemusím, na parkovisku je len jedno čierne, zasrato veľké, auto.

,,No do riti ! Máš vôbec povolenie na ten traktor ?!"

Vydá zo seba zvuk. Možno to bol smiech, možno len zvuk ublíženeho zvieraťa, čo nemôže uveriť, že spoznal takú natvrdo uvarenú ženskú.

,,Otvor a vlez dnu."

Okej, ale ak si sadnem, nie je možné, aby som odlepila zadok. Už teraz cítim tú kožu, ktorá tam určite bude a ja budem mať chuť čuchať ju a potom sa jej dotknúť. Či už prstom alebo nosom. Možno budem schopná mu ukradnúť celé auto a nechať ho tu. Hej, pokojne aj zraneného totálne na sračku. Nemusím byť predsa vždy ohľaduplná a dávať ľuďom pomoc.

Ale keď nakoniec odomknem a otvorím ho, myslím, že raj medzi nohami existuje. Nie som na autá ani na bohatých chlapcov, ale z jeho auta by bolo skvelé bývanie. Rozhodne lepšie ako to moje. Ale nebudem sebecká a vážim si to, čo mám. No.. aspoň občas by som mala.

,,Môžem otázku ?"

Skôr je to rečnícka otázka, pretože aj keby povedal nie, obom na je jasné, že aj napriek tomu ju dostane.

,,V aute."

A keď nastúpime a ja zacítim kožu pod svojim zadkom, vytreštím oči. Možno to príliš prežívam, ale ak ste každý deň na jogurte a rožku, okej, to nie je úplne pravda, ale bohatstvo to nie je, urobíte sa aj pri pohľade na delfína. A ja som teda rozhodne čítala, čo sú delfíny zač, nič pekné a milé to úplne nie je.

,,Takže.. buď ťa majú rodičia príliš radi alebo ti kúpili auto, pretože si im úprimne u riti a chceli ťa potešiť, aby si nevnímal, že ťa skutočne ani nechceli."

Nie som žiarlilá, veci nezávidím a vôbec nie som suka - iste, že občas áno - ale niečo to auto vo mne evokuje.

Možno to bude tým, že mám len devätnásť, ruky mám zodraté a chrbticu prehnutú alebo to bolo niečo tomu veľmi podobné. Vraj to nie je vidieť, povedal doktor, ale skúsený človek, v ktorý sa v tom pohybuje, to môže vidieť.

Občas sa bojím, že sa jedného dňa moje telo prehne ako harmonika a jedného dňa tak aj bude vyzerať a ja tak chodiť. A ja naozaj viem, aké je ťažké udržať svoj smiech, ak vidíte niekoho takého.

,,Zavri ústa a štartuj."

Čokoľvek, ak neuznávaš hrdinov a chceš plakať doma na posteli za zabitie ksichtu a rebier.