*Epilóg

4 1 0
                                    

So sklonenou hlavou kľačala na chladnej podlahe. Lano, ktorým bola zviazaná, sa jej pri každom pohybe bolestivo zarezávalo do rúk. Plakala, nie však od bolesti, ale od strachu.

Nemala dovoliť, aby ju chytili. Nemala sa ani len priblížiť k akémukoľvek miestu, kde by mohla naraziť na Kalsov. Lenže ona to nedokázala, nedokázala sa od nich držať ďalej. Myslela si, že sa rozhodla správne, že svojimi činmi zachráni mnoho ďalších životov. No namiesto toho len zničila ten svoj.

„Takže začneme," zhodnotil postarší strážnik, prehrabujúc sa v papieroch, „ako prvé by som rád vedel tvoje meno."

„Alia... Alia Verstemová," zašepkala roztraseným hlasom.



Hranice slobodyWhere stories live. Discover now