Perla, diamant a vojvoda

1

„Nemôžete mi to spraviť!" kričala som na ženu, ktorá ma pred osemnástimi rokmi a piatimi mesiacmi priviedla na svet. Modrými očami som hľadela na vzdiaľujúci sa chrbát ženy, ktorej hnedé vlasy pretkávali prvé šediny. Očividne ju môj výstup nezaujímal. Skľúčene, zúfalo a najmä trucovito som hodila list s pozvánkou na zem, ktorý som až dovtedy držala v pravej ruke a od zlosti som kopla do pohovky z tmavého dreva. Kopla som tak silno až ma zabolela špička. Musela som si sadnúť. Nohu som vyložila na koleno tej druhej a chytila som sa špičky nariekajúc a fúkajúc si boľavé miesto.

Grófka z Durhamu sa otočila ku mne a s nahnevaným výrazom v tvári, ktorého by sa vyľakalo nielen dieťa ale aj dospelý človek prešla rýchlym krokom ku mne. Chytila mi vyloženú nohu a okamžite ju spustila na zem.

„Takto sa dáma nespráva!" Nemala som najmenšieho tušenia, či to bolo varovanie, upozornenie alebo napomenutie. Zovrela som pery do rovnej linky a ruky som si prekrížila na prsiach.

„Dámy nosia pod šatami krinolíny a tie ja nenosím." Zaškerila som sa ako malé dieťa. Matka už pomaly strácala nervy, vyčítala som jej to na tvári. Pokiaľ mi ešte niečo ďalšie vyletí z úst, budem za to pykať.

„Ktoré začneš nosiť a prestaneš nosiť..." nadvihla rukáv mojich tmavozelených šiat. Boli jednoduché, nebol v nich nijaký korzet, boli voľné a cítila som sa v nich pohodlne. „Prestaneš nosiť tieto vrecia, v ktorých chodíš celé dni."

Otvorila som ústa. Chcela som niečo povedať, oponovať jej, no jeden matkin varovný pohľad hovoril za všetko a ja som si v tej chvíli uvedomila, že jej vlastne nechcem povedať už nič. Zatvorila som svoje tenké pery a sklopila som hlavu. Prešla som okolo matky a zamierila som si to rovno do svojej izby. Prešla ma nálada na hádku s matkou. Keby som v tom pokračovala, tak by ma určite poslala rovno na slučku.

Po svojej ceste do izby som stretla aj môjho brata, budúceho grófa z Durhamu, ktorým sa stane po otcovej smrti. Avšak k tomu chýbalo ešte mnoho rokov. Otec bol v najlepších rokoch. Na čele bratovej peknej tváre sa objavila vráska. Mračil sa. V momente zmenil smer svojej cesty a kráčal za mnou.
„Elizabeth, počkaj! Čo tá namosúrená tvár? Kam tak utekáš?" začal hneď vyzvedať. Nemala som ani na to náladu.

„Spýtaj sa našej matky." Odsekla som a pridala som do kroku. „Ona ti presne povie, čo spravila."

„A keby si mi to povedala ty? Nebuď tvrdohlavá." Elijah ma veľmi ľahko dobehol. Otrávene som pretočila očami a otočila som k nemu svoju tvár. Hľadela som do orieškových očí môjho staršieho súrodenca.

Zastavila som sa a ruky som založila vbok. Elijah sa zasmial, stisol si pri tom koreň nosa a pokrútil hlavou. „Teraz vyzeráš priam ako matka."

Vzdychla som si a pozrela sa kamsi za neho. Špičkou jazyka som si navlhčila pery a ruky som vystrela povedľa tela. „Vieš ako ma pred nejakým časom oficiálne uviedli do spoločnosti?"

Elijah prikývol. „Samozrejme."

„Dnes mi prišla ďalšia pozvánka na jeden z tých večierkov."

Elijah pobavene zdvihol obočie a premeral si ma pohľadom. „To nemyslíš vážne. Skutočne ťa práve toto naštvalo?"

„Vidím, že ani s tebou nie je normálna reč." Odsekla som. „To nikto nedokážete pochopiť, že si nikoho nechcem nájsť? Že sa nechcem vydávať? To je tak ťažké na pochopenie, že nechcem byť manželkou nejakého smradľavého starého grófa, lorda, vikomta?"

„Ale no tak, Elizabeth," Elijah podišiel bližšie ku mne a vzal si ma do náručia. Pevne ma objal. „Vieš, že by nedovolili aby si si vzala niekoho starého a niekoho, kto má rovnaké postavenie ako ty. Na lorda zabudni. To by som im ani ja sám nedovolil." Odtiahol sa odo mňa, sklonil ku mne hlavu a venoval mi úsmev, ktorý ma zahrial pri srdci, pohladil ma pri tom po líci. Chvíľu som hľadela do jeho očí, no následne som sa ku bratovi opäť pritúlila. Mohla som už byť súčasťou sveta dospelých, no stále sa mi žiadalo a aj bude žiadať objatia od staršieho brata, pri ktorom som sa cítila v úplnom bezpečí.

„Lenže ja nechcem nikoho. Nechcem ani grófa, ani vikomta, vojvodu, princa a dokonca ani samotného kráľa." Zamrmlala som do Elijahovej vesty.

„Drahá moja, ako by si mohla mať kráľa, keď nám vládne kráľovná?" zasmial sa.

Odtiahla som sa od neho, jemne som ho buchla do hrude a odkráčala som do svojej izby zanechajúc Elijaha za sebou. Aspoň, že on ma ako tak pochopil.
Zatvorila som za sebou dvere a otočila som kľúčom v zámke. Nechcela som byť rušená, i keď pravdou bolo, že i tak by za mnou nik neprišiel. Dvere som zamykala už len zo zvyku. Tvár mi pošteklili lúče slnka, ktoré si do izby našli cestu aj cez závesy. Spravila som niekoľko istých krokov ku stolu, sediac za ktorým som poväčšine strávila celé dni. Ešte predtým ako som sa posadila som zo zásuvky vytiahla zápisník a nalistovala v ňom stranu kde som naposledy skončila.

V čiernom zápisníku som toho mala zapísaného pomerne dosť. Písala som doň to, čo mi moja myseľ poskytla. Mala som rozpracovaný príbeh o nebojácnej dievčine, ktorá sa vzoprela svojim rodičom a odišla spoznávať svet. Sama, bez nikoho ďalšieho v jej živote. Tajne som dúfala, že podobný život budem jedného dňa žiť aj ja, však aj podľa svojich snov som to písala! Avšak na taký život som mohla zabudnúť. Nikdy v živote by mi to gróf s grófkou z Durhamu nedovolili.

Vytiahla som aj písacie potreby a zahľadela som sa na text na papieri. Dumala som nad tým ako ďalej pokračovať. Nedokázala som na nič prísť. Hlavu som mala plnú myšlienok na tú pozvánku.

Nech by som robila čokoľvek, toho večierku by som sa zúčastniť musela. Nemohla by som teraz prísť za matkou a prosto jej oznámiť: „Prepáčte mi to, matka, no ja na ten večierok nejdem. Nechce sa mi.". To by som si nikdy nemohla dovoliť. Zodrala by ma z kože.

Hostiteľkou onoho večierku bola akási matkina známa. Vedela som o ich priateľstve len toľko, že sa jedna pred druhou pretŕčali, ktorá čo dosiahla. Tá matkina známa bola nesmierne pyšná ako páv. Každému sa vychvaľovala, že jej dcéra sa privydala do rodiny významného markíza (ktorý zas tak významný nebol, keď mi matka o ňom povedala, do niekoľkých minút som zabudla odkiaľ pochádzal).

Chcela svojej priateľke zraziť hrebienok.

Chcela pre svoju najstaršiu dcéru nájsť omnoho lepšiu partiu než bol markíz.

Grófka z Durhamu chcela pre svoju dcéru minimálne vojvodu.

Chcela ma naservírovať na zlatej tácke prvému dobre vyzerajúcemu vojvodovi, ktorý o mňa prejaví záujem a to sa mne absolútne nepáčilo.