Before you go

IV.

Nasledujúci deň

Vstával som naozaj skoro ráno asi okolo pol piatej lebo pred súťažou som mal ešte jeden tréning. Keď som sa pripravil a obliekol si všetko čo som mal a zobral som si balíček s raňajkami a snowboard.

Vyšiel som pred dom a počkal tam na trénera ktorý by ma mal vyzdvihnúť.

"Dobré ráno!" usmejem sa a nastúpim do auta so slušným pozdravom.

"Dobré ráno Hongie dúfam, že si sa dobre vyspal dnes to budeš potrebovať." tréner úsmev opätoval a vyrazil smerom na svah kde väčšinou trénujem.

Vystúpil som, zobral si veci a ani neviem ako už som vystupoval z lanovky na vrchu kopca. Asi som musel zaspať...

Vonku bolo ešte šero a slnko nebolo vidieť, dal som si rýchlu rozcvičku a tréner mi dal zase pár rád a dal som si pár skúšobných jázd bez súpera.

Keď som dokončil poslednú tak som išiel spolu s trénerom a prekonal som ho a ako trest mi musel kúpiť moje obľúbené jedlo na obed. Tak som sa dobre napapal a potom ma s plným bruchom odviezol domov.

Keďže som mal už len 2 hodiny do odchodu do Seoulu, tak som sa začal baliť.

Zbalil som si potrebné veci a oblečenie a aj par nepotrebných ale pre mňa dôležitých ako napríklad plyšový zajačik z môjho dectva menom Šiši.

To, že mám 18 neznamená, že môjho plyšáka nemôžem nosiť so sebou je ako môj talizman šťastia.

Keď som zniesol všetky tašky dole a zobral si ešte nejaké jedlo na cestu rozlúčil som sa s rodinou keďže v Seoule budem asi mesiac a pol.

Všetkých som vyobjimal a potom som už len naložil veci do kufla trénerovho auta a sadol si na zadné sedačky.

"Pripravený?" opýtal sa a vyrazil.

"Vždy." usmejem sa sledujem náš dom z okna ako sa vzďaľuje.

Chvíľu bolo ticho a len som počúval pesničky ale potom mi tréner začal dávať rady.

"Keď pôjdeš do zákruty, tak sa drž skôr dole alebo v strede nechoď po vrchnej stene lebo ti to môže ubrať rýchlosť a čas." hovorí a ja ho pozorne počúvam.

"Rovnako keď máš vlnky, tak na prvej sa odraz vysoko aby si zvyšné preskočil taktiež ti to ušetrí čas." ďalej pokračuje, ale moja pozornosť padne inam.

Zahľadím sa na miesto vedľa mňa kde pri nehode sedel môj brat.

Nepočúvam už ani slovo a ťažko sa mi dýcha. Hlavou sa mi preháňajú nepríjemné otázky a odpovede na ne. Rovnako ako útržky scenárov z nehody a veľa veľa výčitiek.

Našťastie ma zo spomienok vytrhne trénerov hlas keď zistí, že niečo nieje v poriadku.

"Je všetko okej? Si celkom bledý ako keby si videl ducha." oznámi a ja strpnuto prikivnem.

Často sa mi toto stáva keď cestujem autom aj napriek sústredeniu sa na iné veci.

"V-všetko je v poriadku, len som sa zamyslel nič mi není." odpoviem mu po chvíľke a on len mlčky prikívne.

Zvyšok cesty strávime v tichosti a ja sledujem cestu a krajinu von oknom a keď zbadám veľké mrakodrapy a obchody vytuším, že sme v Seoule.

V rukách nenápadne stláčam Šiši aby som sa plne ukludnil.

17. 1. 2022