Arabská zajatkyňa

42. Časť

Opätoval mi úsmev, ibaže jeho bol širokejší, než ten môj, taktiež, ako aj kolegov, namiesto odpovede sa ma však opýtal: ,,Rozmýšľali ste o tom, čo budete robiť?"
Mal uviazanú košeľu až ku krku, preto si ju trocha povolil.

On to snáď nepočul?

Opatrne som si utrela ústa látkovou utierkou, odložila ohryzok na miesto, kde boli odpadky a rozmýšľajúc nad jeho otázkou, som naprázdno s tichším tónom vypustila: „Čo budem robiť?" Sama som ostala zaskočená. V hlave mi vznikol chaos. Zapozerala som sa na belasú oblohu cez okienko voza, mysliac na to, že obidvaja dúmame o úplne niečom inom. Síce som dostala šancu žiť opäť v svojej zemi, ale ako by som tu mohla zostať? Moje srdce by nebolo celé, ak by som zanechala svojvoľne život v Arábii, ktorú som si obľúbila, napriek tomu, čo si o nej druhí myslia, ja som tam žila, viem akí tí ľudia sú a akými zásadami a princípmi sa riadia. Španielsko milujem, no ostať tu? Čo tu budem robiť?

,,Viete Veronica, každý z nás, ktorí sme sa narodili na tejto zemi, musí mať slobodu, preto si môžete vybrať, avšak to neplatí o cudzincoch." Maršal zas nepohol hlavou, jeho pohlaď spočinul na mne. Prišlo mi trápne, až som mala pocit, že mi líca sčerveneli. Tichučko som vydýchla, len aby nebolo počuť moje napätie: ,,Chápem dobre ak poviem, že ja si môžem vybrať, ale tí, ktorí sú za nami nie?"
„Áno. Je to vaše právo, my predovšetkým poslúchame nášho kráľa." Nadvihol prísnejšie obočie pri slove kráľ a pritom spojil obe dlane v jedno, akoby sa modlil a konečne sa pozrel inam. Vlastne iba tým istým smerom, ktorým som sa pozerala celou cestou ja. Cez okienko, von, na krásnu prírodu.
,,Môžem vám pomôcť," vyslovil s myšlienkami tam, kdesi ďaleko.

Vy mi chcete pomôcť? Majúc čudný pocit v hrdle, som na neho zazrela na kratučkú chvíľku a opäť sa dívala smerom von.

Kapitán Ñunez, ktorý sedel s preloženou nohou a iba nás počúval, sa pridal k nášmu rozhovoru: ,,Už som vám hovoril Veronica, že by moja manželka potrebovala spoločníčku? Určite vám bude pri nej dobre, je tehotná a určite by uvítala pomoc s našim druhým dieťaťom."
Prikývla som mu s malým úsmevom na perách, bol by to dobrý nápad, lepšie, ako prijať pomoc od niekoho, kto by raz chcel, aby som mu jeho pomoc oplatila.

Maršal, ten nemienil byť ticho, hneď ozval: ,,Kapitán, u mňa by Veronica..." Zatiahol potom okienko látkovým závesom, aby zatienil slnko, ktoré udrelo svojou silou.

Nechcela som, aby dokončil to, čo chcel povedať, z jeho správania sa dalo spozorovať, že jeho záujem o mňa nebol len ako o človeka, ale ako o ženu.
,,Deti milujem, určite by som sa rada stala spoločníčkou vašej manželke," otočila som sa ku kapitánovi. Maršal sa s miernym úsmevom pre seba uškrnul a keď nadvihol svoj ostrý pohlaď ku mne, doložila som, „ale vám pane, som naozaj vďačná za vaše úsilie mi spríjemniť môj návrat do rodnej zeme."

,,Madam," vzal mi rýchlo dlaň a priložil rovno k ústam, bozkajúc ju, vyslovil, ,,môjho brata budem od teraz navštevovať každý boží deň."
Blažene mi odovzdal sebaistý úsmev. Jasne svedčal o tom, že som sa ho nijak nezbavila, ba naopak. Výzva sa zračila v jeho pohľade.
Úplne ma prekvapil, preto som podvedome nadvihla obočie: ,,Vy ste naozaj bratia?"

Kapitán prikývol a maršal zas hrdelne ponatiahol pery do vrchu.

Obaja muži sa od seba veľmi líšili, nielen výzorom, ale hlavne spravaním.
Jeden z nich na mňa pôsobil dosť mierne a ten druhý zas sebavedomo a bolo vidieť, že sa o mňa zaujímal. Aj slepý by si to všimol. Avšak môj drahý Omar, ja som mala srdce iba pre neho a cieľ môj bol, stretnúť sa s ním, keď bude treba zachrániť ho a odísť za našimi deťmi naspať domov.