Zavri oči a snívaj

2.KAPITOLA

Jed mornára nosatého

Samozrejme, som si plne vedomá toho, že byť zaľúbená do osoby, ktorú som nikdy nestretla, ktorá neexistuje, je totálne šialené. No keďže si časy, keď som o Maxovi nesnívala, vôbec nepamätám, tak nič iné ani nepoznám. Menia sa miesta a príbehy, ale Max zostáva a víta ma v každom sne so svojím šibalským úškrnom a veľkým srdcom. Je to moja spriaznená duša.
      Vedela som, že to nemôže trvať naveky. A tak som si to pre istotu zapisovala do zošita. Sophie ho raz nazvala Denník snov, čo znie skôr ako vec, ktorú nájdete vedľa vonných tyčiniek v darčekovom obchode. Brávam ho všade so sebou. Práve teraz sa so mnou viezol vo veľkej taške s nápisom I♥️New York v prútenom koši starého zhrdzaveného bicykla, ktorý som našla v záhrade za starkiným domom. Nazvala som ho Frank, skratka z Frankenstein, keďže som ho v podstate vzkriesila.                                                                                                                                                                       Postavila som ho medzi dva kamenné  stĺpy s nápisom  Bennettovej akadémia, ktoré akoby vraveli: ,, Oh, nie, nerob to. Nie sem." No namiesto toho bolo na ich mramorovom povrchu napísané: TEN, KTO NÁJDE ÚTECHU MEDZI TÝMITO MÚRMY, NÁJDE ÚTECHU SÁM V SEBE. Voči tomu výroku som bola dosť skeptická.                                                                                                                        Preskúmala som parkovisko pre študentov plné naleštených volv a terénnych audín a hodila očkom na Franka. Jediným dôvodom, prečo som tam vôbec stála, bola dohoda Harvardu s Bennettom, že deti ich profesorov môžu študovať na Bennette. V príručke som sa dočítala, že tomu vďačíme Marie Bennettovej, dcére vtedajšieho prezidenta Harvardovej univerzity, ktorá založila túto školu v roku 1800 na svojej zadnej verande. Odvtedy ja medzi týmito školami ,,vzťah založený na vzájomnom rešpekte".                                                                                                                                         ,,Nech už to znamená čokoľvek," okomentovala som to, keď mi deň predtým otec pri večeri čítal charakteristiku školy.                                                                                                                                                           ,,To znamená, že mať medzi študentmi dieťa predsedu neurovedeckého  oddelenia, robí Bennettu dobré meno," vysvetlil mi, ,,a ty na revanš dostaneš prvotriedne stredoškolské vzdelanie zadarmo."                                                                                                                                                                        ,,Si si istý?" opýtala som sa s hlavou naklonenou nabok a naberala si pritom na vidličku špagety. ,,Pretože som mohla dostať štipendium za svoje športové schopnosti."                                             ,,No jasné," prikývol otec a hral to so mnou, ,,asi vďaka tej trofeji, čo si vyhrala v štvrtej triede. Za čo to bolo?"                                                                                                                                                                  ,,Za najdlhšie krúženie s kruhom hula-hop," pripomenula som mu a vložila si do úst poriadnu kopu špagiet. ,,Svetlý moment mojej športovej kariéry."                                                                      ,,To je ono." Otec si utrel ústa servítkou a žmurkol na mňa.                                                                                Priviazala som bicykel pred hlavnou budovou školy, ktorá vyzerala skôr ako Biely dom než stredná škola, po špičkách som prechádzala dolu naleštenou mramorovou halou, pretože žiadny iný smer sa mi nezdal správny. Zaklopala som na dvere dekana študentského úradu, s ktorým som mala na deviatu naplánované stretnutie. Keď som si o ňom prečítala vo svojej informačnej brožúrke, nebola som dvakrát nadšená.                                                                                                     ,,Vstútééé," prekvapil ma spevavý hlas, no v čakárni som nikoho nenašla. Tak som vošla do kancelárie dekana Hammera a snažila sa vyhnúť vážnym pohľadom na starých portrétoch. Vyzeralo to tam ako miniverzia newyorskej verejnej knižnice. Tmavé drevo, mosadzné lampy a nespočetné rady kníh.                                                                                                                                                                   ,,Tak čo si urobila?"                                                                                                                                                                 Za zvukom niečieho hlasu som sa zvrtla tak rýchlo, že som narazila do kávového stolíka a pristála chrbtom na brusnicovom koberci. Žmúrila som na osobu, ktorá na mňa zízala, vďačná, že som si obliekla šortky namiesto pôvodného plánu dať si oranžové šaty. Jediné, čo som rozoznala, boli vlasy. Veľa vlasov. Blonďavých a nepoddajných.                                                                             ,,N-nič," vychajtala som nakoniec a niekoľko ráz zažmurkala, ,,len som ...nová."                                     ,,Tak v tom prípade ti radím, bež ako o život," povedali vlasy, potom sa ku mne načiahla ruka a pomohla mi vstať zo zeme. Tvár, ktorú som konečne zbadala, mala zmätený výraz a veľké tmavé obočie, silne kontrastujúce s vyblednutými vlasmi a svetlomodrými očami.                                        ,,A čo si urobil ty?" opýtala som sa a ostražito si ho prezerala.                                                                          ,,Ja?" Položil si ruku  na srdce, akoby  som ho bodla. ,,Prečo si myslíš, že som niečo urobil?"           Jeho oči žiarili a intuícia mi vravela, že mu nemám veriť. ,, To si nemôže človek len tak zdriemnuť  v kancelárii dekana? Páči sa mi vôňa jeho kníh viazaných v koži." Kútiky úst sa mu zdvihli do takmer nebadateľného úškrnu.                                                                                                                          ,,Och, dobre, Oliver, si tu," povedal dekan Hammer, keď sa došuchotal dnu, vyzliekol si sveter a zavesil ho na vešiak na dverách. Bol to zavalitý štyridsiatnik, no vyzeral staršie. Niet divu, keď musel robiť poriadky so študentmi, ako bol Oliver. Na očiach mal okuliare s drôteným rámom a oblečené dokonale padnúce nohavice.                                                                                                                               ,,Áno, pane," povedal Oliver, posadil sa na sedačku a uvoľnene si položil ruku na opierku.  ,,Tak straśne si mi chýbal, Rupert. Nevedel som sa dočkať, kedy ťa uvidím."                                                     ,,Ale vedel," odvetil dekan Hammer a sadol si na veľký písací stôl zaprataný stohmi papierov.  ,,Si tu preto, lebo za nejakých záhadných okolností si sa dostal do problémov ešte pred tým, ako sa vôbec začal školský rok."                                                                                                                                                      ,,Je to len taký malý prečin," povedal Oliver a zagúľaľ očami.                                                                            ,,Zaplatiť inému študentovi za jeho registračné číslo auta a prilepiť ho na svoje vlastné vozidlo, pretože tvoje sme ti minulý semester odobrali, nepovažujem za až taký malý prečin."                 ,,Za to ma nemôžete viniť,"  prosíkal Oliver, ,,ako mám chodiť na obed? Chcete, aby som zomrel od hladu?"                                                                                                                                                                           ,,Mám jeden šialený nápad. Čo keby si išiel do jedálne?" povedal dekan s kamennou tvárou.           ,,Rupert, ak by som mal tráviť dni, dokonca celé dni, v tejto klaustrofobicky pôsobiacej pekelnej diere, nezaplatil by som niekomu za reistračné číslo, zaplatil by som mu za to, aby ma tým autom prešiel."                                                                                                                                                                         Pri slovách ,,pekelnej diere" sa dekan naštval a zrazu si uvedomil moju prítomnosť.                             ,,A ty si kto?" opýtal sa ma.                                                                                                                                                 ,,Alice Baxterová Rowová," predstavila som sa ,,ale mám radšej, keď ma volajú len Alice Rowová, ak vám to nebude prekážať, Môžem počkať vonku..."                                                                                 ,,Nehýb sa, Alice," prikázal dekan ,,to ty tu máš dohodnuté stretnutie. Vitaj na našej škole, mimochodom. A čo sa týka teba, Oliver, nemôžem ťa dočasne vylúčiť, lebo viem, že práve v to dúfaš. Po zvyšok dňa neopúšťaj areál školy, inak nájdem spôsob, ako dosiahnuť, že tu budeš musieť aj spávať. Disciplinárne opatrenia vyvodím až po tom, ako sa porozprávam s tvojimi rodičmi."                                                                                                                                                                                             Oliverove modré oči takmer sčerneli. ,,Veľa šťastia," zašepkal a odkráčal von z miestnosti.                 ,,Alice," povedal dekan, keď sa dvere za mladíkom zabudchli. ,,Sadni si. Musím sa ti ospravedlniť za Olivera. Prisahám, že je veľmi neobvyklé nájsť na našej škole takých rezignovaných študentov."                                                                                                                                                         ,,To je v poriadku," mykla som plecom a sadla si, ,,vlastne bol celkom zábavný."                                     Dekan sa zamračil. ,,Dúfam, že nie príliš zábavný. Ešte si tu len desať minút. Nechcem, aby si sa zamiešala do nesprávneho davu. Keď už hovoríme o..." Rozprával s takou vážnosťou. Nebol mrzutý, ale bol to človek, ktorý netoleroval žiadne hlúposti.                                                                                       A je to tu, pomyslela som si. To je tón, na ktorý som bola zvyknutá odmala. Varovný tón. ,,Máš pred sebou ohromné možnosti, Alice."                                                                                                                      ,,Hovoríte presne ako môj otec," podotkla som trochu podráždene.                                                              No dekan Hammer akoby ma ani nepočul. ,,Tvoje známky sú skvelé," pokračoval, kým si listoval v mojej zložke, ,,no trochu ma znepokojujú odporúčania od tvojich učiteľov."                                  Zahryzla som si do líca. ,,Predpokladám, že sa tam píše o mojom sústredení sa."                                   ,,Predpokladáš správne," odvetil. ,,Všetci tvoji učitelia spomínajú rovnaké slovo. Potenciálna. Všetci sa zhodujú, že tak trochu ,,ulietavaš,, ." Pri slove ulietavaš urobil vo vzduchu úvodzovky. ,,Ak si budeš úplne istá tým, čo chceš, tak neexistujú žiadne limity v tom, čo by si mohla dosiahnuť."                                                                                                                                                                                       Vedela som, čo chce odo mňa počuť. Že som pripravená! Že viem, kam chcem ísť na výšku a kým chcem byť, a čo chcem, aby mi vyryli na náhrobný kameň. Ale nebola som a nevedela som.       Po mojom tvrdohlavom mlčaní si dekan odkašľaľ.                                                                                                 ,,Takže čo máš prvé v rozvrhu?" opýtal sa milo.                                                                                                       ,,Sociálnu psychológiu s pánom Levym," odvetila som, keď som si pre istotu dvakrát skontrolovala rozvrh.                                                                                                                                                                 ,,Dobrý výber. Som si istý, že sa ti tam bude páčiť." Vstal a otvoril dvere. Uvedomila som si, že som ho nevidela ani raz sa usmiať. ,,A pamätaj si, Alice, sme tu pre teba. Chceme, aby si z tejto školy vyťažila čo najviac."                                                                                                                                                         ,,Ďakujem." Potriasla som mu ruku a hneď ako sa za mnou zatvorili dvere, prevrátila som oči.         ,,Bolo to také zlé?" opýtal sa Oliver. Sedel navrchu stola v čakárni, akoby to bol kuchynský ostrovček, vedľa starodávne vyzerajúcej recepčnej, ktorá sa snažila tváriť seriózne.                                   ,,Čo tu ešte robíš?" opýtala som sa.                                                                                                                               Zoskočil zo stola. ,,Kecám s Robertou,mojou jedinou láskou, samozrejme." Mrkol na ženu za stolom . ,,Neboj sa, Roberta, Alice o našej zakázanej afére nikomu nepovie. Je tu nová, takže tu aj tak nikoho nepozná." Roberta namiesto odpovede len pokrútila hlavou.                                                          ,,Dovoľ mi odprevadiť ťa na prvú hodinu," ponúkol sa Oliver.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                               *                                                                                                                                                                                                                                                                                                                 ,,Niekto vyzerá šťastne, že je prvý deň v škole," vyhlásil pán Levy, keď som vošla do dverí s nápisom Psych 201. ,,Ty musíš byť Alice. Tieto decká som mal minulý polrok na hodinách úvodu do psychológie a ty si jediná, koho tu nespoznávam. Vlastne okrem Kevina MacIntirea, ktorý očividne strávil celé leto jedením sladkých cereálií."                                                                                                     Poslednú vetu povedal potichu a naklonil sa dopredu s rukami vo vreckách. Bolo to tajomstvo medzi nami dvoma, zatiaľ čo zvyšok triedy sa naďalej usádzal. Pán Levy bol očividne mladý ,,pohodový ˝ učiteľ, ktorý má u študentov ,,rešpekt ˝. Mal na sebe džínsy a olivovozelený sveter na gombíky. A zdalo sa, že je dosť sebavedomý.                                                                                               ,,Vieš, čo to znamená, však?" pokračoval pán Levy. ,,Budeš sa musieť predstaviť skupine. Alice? Už som stratil tvoju pozornosť?"                                                                                                                              Áno, stratil. Úplne som ho prestal počúvať. A prestala som aj dýchať.  Spomenula som si, ako mi raz mama písala v liste o hadovi mornárovi nosatom, ako ledva unikla pred jeho uhryznutím. Je to had, ktorý sa bežne vyskytuje na pobrežiach Madagaskaru a má v zuboch dosť jedu na to, aby zabil päť ľudí jediným uhryznutím. A svoju obeť dokáže paralyzovať jediným úderom. Ale neumriete hneď. Len tam ležíte a viete, že koniec je blízko, a nedokážete sa pohnúť. A práve tak som sa vtedy cítila. Úplne a totálne paralyzoovaná, len s tým rozdielom, že mi srdce narážalo do rebier.                                                                                                                                                                                                  Pretože rovno vo dverách do triedy stál a pozeral na mňa Max.                                                                        Môj Max.                                                                                                                                                                                      Max z mojich snov.                                                                                                                                                                  Môj Max, ktorý neexistoval.                                                                                                                                                Už si sa totálne zbláznila, pomyslela som si. Len si ho predstavuješ.                                                               No vtom sa niekto nahrnul do dverí, vrazil Maxovi do pleca a zhodil mu knihy na zem. Naklonila som sa, aby som mu pomohla pozbierať ich, no rýchlo ich zdrapil, vyhýbajúc sa pritom môjmu pohľadu, a išiel si hľadať miesto na sedenie.                                                                                                        Okej, takže to nie je vidina, povedala som si. Možno je to jeho dvojník. Pretože v žiadnom prípade sa nemohol volať...                                                                                                                                                          ,,Max!" zakričal naňho pán Levy žartom. ,,Dúfam, že na futbalovom ihrisku nám túto sezónu ukážeš lepšiu koordináciu. Vitaj späť, chlapče."                                                                                                                  Max zdvihol pohľad len na tak dlho, aby sa na učiteľa uškrnul, potom si sadol a zízal na svoju učebnicu,akoby to bola bomba, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť.                                                        ,,Takže, Alice, sme pripravení na to intro, či čo?" opýtal sa ma učiteľ.                                                            Celá trieda stíchla a hľadela na mňa. Vrátane chlapca mojich snov, ktoré sa práve stali realitou.