Zavri oči a snívaj

* 28. AUGUSTA *

Som priamo v strede Great Hall v Metropolitnom múzeu umenia, presne meter pred vstupom do egyptského krídla, kde som sa na oslave svojich desiatych narodenín povracala. No tentoraz nevidím okolo seba žiadne ,,ľadvinky" a nepočujem pískanie tenisiek na naleštenej podlahe. A pri nohách nemám kaluž ružovej grcky (z malinovej zmrzliny, ak by ste chceli vedieť) s kúskami cukríkov. (,,Na narodeniny môžeš," povedal mi vtedy otec prvý a posledný raz.) Mám na sebe drahé šaty pošité krištáľmi, presne také, aké mala Beyoncé na odovzdávaní cien Grammy. V tento večer zovšadiaľ žiaria a blikajú svetlá, ľudia si šepkajú a pozerajú sa mojím smerom. V tento večer som z nejakého dôvodu dôležitá osoba. Popíjam šampanské, presúvam sa z miestnosti do miestnosti a obdivujem umenie. A vtedy ma nájde Max, ako stojím pred Degasovými Baletkami v oddelení impresionizmu.
,,Vieš, že aj ja dokážem tancovať?" Objíme ma okolo pása a v celom tele zrazu cítim nával tepla.
,,Dokáž to," odpoviem mu. Nemusím ani odtrhnúť oči od maľby, aby som vedela, že sa na mňa pozerá a usmieva. V mysli mám zmapovaný každý centimeter jeho tváre. A neustále sa bojím, že naňho zabudnem. Chytí ma za ruku a zatočí ma. Zavriem oči a keď ich znovu otvorím, ocitneme sa v strešnej záhrade a kýveme sa do rytmu. Kríky sú ozdobené ligotavými svetielkami.
,,V smokingu vyzeráš dobre," zamrmlem mu do krku.
,,Ďakujem. To je ten istý, aký mala Beyoncé pri odovzdávaní cien Grammy," odvetí vážnym tónom a obaja vybuchneme do smiechu. Skôr než sa stihnem nadýchnuť, Max si ma pritisne ešte silnejšie a pobozká ma. Zakloni ma dozadu tak veľmi, že strácam všetku rovnováhu a vedomie. Dovtedy som si nikdy neuvedomila, že existuje aj dobrý typ závratu.
,,Chýbala si mi," povie a znova ma zatočí. Vtedy sa objaví roznášač pizze z pizzerie U Joea na Stodesiatej ulici a tvári sa nedočkavo.
,,Si hladná?" opýta sa Max. ,,Niečo som nám objednal."
No vnútri škatule nie je pizza, ale obrovská torta v tvare sušienky Oreo, pokrájaná na osem častí. Načiahneme sa a každý si vezme jeden ťažký kus. No skôr než si ho stihnem do úst, Max sa na mňa šibalsky usmeje a jeho kus torty pristane na mojom líci. Plesk.
Hodím ten svoj doňho.
Naháňame sa po galérii, skrývame za rímskymi sochami a uhýbame sa ostatným návštevníkom, zatiaľ čo do seba hádžeme plne hrste torty Oreo. Zrazu si všimnem, že našim smerom pochoduje strážnik. Keď sa naňho pozriem pozornejšie, zbadám, že je to môj učiteľ fyziky. Vždy som ho neznášala. Začneme bežať rýchlejšie.
Keď konečne zabočím na nádvorie hrobky z Pernebu, zastanem a otočím sa na Maxa. Obaja sme celí od torty. Na krku a rukách mi visia šperky z výstavy európskych textílií a on ma na hlave stredovekú helmu. Vyzeráme ako dogabaný kráľovský pár. Krajina, v ktorej by sme my dvaja vládli, by sa určite vzbúrila. Max mi niečo hovorí, ale cez helmu ho vôbec nepočujem, tak si zdvihne prednú časť a odhalí červené líca.
,,Dajme si pauzu," zopakuje. Ležíme na chrbte na nádvorí s hrobkou, počúvame symfonickú hudbu a vravu zvonka. Nad hlavami, tam, kde by mal byť strop, máme oblohu plnú hviezd.
,,Vieš, že keď v Egypte zomrel niekto z kráľovskej rodiny, často s ním pochovali aj jeho milovaných?" vravím mu.
,,Myslím, že s nimi pochovávali len služobníkov, aby ich čakali v posmrtnom živote," opraví ma Max. Vždy vie všetko najlepšie.
,,No ak zomriem ja, dám ťa pochovať so mnou." Otočím sa k nemu.
,,Och, zlatko, ďakujem," zvolá, ,,to je tá najhrôzostrašnejšia vec, akú si mi kedy povedala." Keď sa od kamenných stien odrazí ozvena tichého funenia, zbadám, že vedľa Maxa leží malé africké prasiatko a zamilovane naňho hľadí.
,,Kto je to?" pýtam sa.
,,To je Agnes," kývne hlavou k prasiatku. ,,Sleduje ma už od oceánskeho krídla. Myslím, že sa do mňa zaľúbila."
,,Nuž, Agnes, postav sa do radu," vyhlásim, položím si hlavu na jeho hruď a zhlboka sa nadýchnem. Vždy vonia ako prášok na pranie a drevo. Tlkot jeho srdca ma uspáva.
,,Nezaspi," prosíka ma, ,,nestrávili sme spolu dosť času." Nesúhlasím s ním. Tento večer bol skvelý. Lepší, než by som si mohla priať.
,,Čoskoro sa vidíme," poviem mu a modlím sa, aby som nezaspala, skôr než to povie aj on mne. Je to náš zvyk, takmer zvyk z poverčivosti, aby sme sa uistili, že sa znova nájdeme.
,,Čoskoro sa vidíme," vzdychne si nakoniec. Pomaly zavriem oči a v ušiach sa mi ozýva Agnesino chrápanie.

Takže ahojte túto knihu som si dovolila prepísať pretože ma pre mňa veľmi zaujímavý význam dúfam ze sa vám bude páčiť. Táto kniha nie je moja ale je od autorki Lucy Keatingová. A prepáčte ak tu budú nejaké chybyčky