Tajný denník Bena Boulangera

1. NOVEMBRA 2021

Pondelok
Sviatok všetkých svätých

Zajtra sa sťahujem. Konečne. V piatok mi skončil posledný deň výpovednej lehoty a ja už mám sľúbenú novú prácu v meste vzdialenom asi dve hodiny odtiaľto. Inými slovami, nemusím zostávať doma, ani pracovať na pozícii, ktorú z duše nenávidím. Pohovor síce prebehol online a rovnako aj obhliadka bytu, avšak som ochotný toto riziko podstúpiť. Byt sa mi totiž veľmi páči, ako z fotografií, tak aj z videa. Keď chcem naozaj odísť, neostáva mi nič iné, než uveriť pani majiteľke. Mama má však iný názor. Odkedy ma prijali teší sa, ale odkedy sa dozvedela, že idem bývať v podstate naslepo, dennodenne mi opakuje, aké je to nezodpovedné. Veď ona tomu nerozumie, môže byť rada, že vie, ako sa prihlásiť do e-mailovej schránky.

V tento deň, ako každý rok, si pripomíname všetkých, ktorí už nie sú medzi nami. Napriek tomu, že pamiatka zosnulých je až zajtra, doma sme vždy prvého novembra navštevovali cintoríny v okolí. Najmä kvôli tomu, že je sviatok, a tak nemusíme po práci lietať z dediny do dediny s kahancami a sviečkami. Konkrétne sme navštívili tri dediny a to hlavne preto, že babka pochádza zo siedmich súrodencov, pričom sa všetci roztrúsili kade-tade.

Vždy sa naša dušičková púť začína v malinkej dedinke. Tam totiž večne odpočíva dedo, ktorého sme mali veľmi radi. V tejto dedinke vyrastal a želal si byť v nej aj pochovaný spolu s babkou. Veľakrát sa na túto tému hádali, pretože ona chcela byť pochovaná vo svojej rodnej dedine. Keďže dedo zomrel skôr, babka sa rozhodla, že predsalen ustúpi.

Len čo sme došli, narazili sme na prvý problém. Brat zabudol zapaľovač, ktorý mu mama kázala vziať. Babka začala lamentovať nad tým, kde mu hlava stojí, mama sa zdržala akýchkoľvek slov, len si vzdychla a rovno ho po tej hlave pleskla. Ešteže sme na cintoríne stretli babkine kamarátky a jedna z nich nám venovala aspoň zápalky, aj keď všetci vieme, že s nimi ide zapaľovanie sviečok vonku počas veternej jesene, len veľmi náročne. A ešte nás to stálo minimálne polhodinu babkinho klebetenia.

Po tom, ako sme navštívili všetky hroby, postretávali rôznych rodinných príslušníkov, či už vzdialených, alebo blízkych, nakoniec sme sa zastavili ešte u babky na jej tradičný tekvicový prívarok s kôprom. Mama nad ním ohŕňala nosom, pretože neznáš kôpor, no mne s Mišom odjakživa mimoriadne chutil.

No a teraz? Teraz som sa konečne dobalil a dopisujem tieto riadky s nohami vyloženými na dvoch kufroch, ktoré sú ešte obkolesené rôznymi taškami z obchodných reťazcov. Nemôžem sa dočkať rána.