Dangerous Girl

Part 31. Nothing can be worse, than waiting.

V minulej časti: Tvrdý náraz do mojich rebier mi vzal dych. Skotúlala som sa po kapote dodávky a spadla som na zem. Udrela som si hlavu, ruku. Rebrá sa mi asi polámali. A moje oči sa začali zatvárať. Zahliadla som Justina, ako ku mne beží, ale bolo neskoro. Niečie obrovské ruky ma schytili a niesli preč. Videla som Justinovu tvár. Bol vystrašený. Bežal ku mne. Potom sa mi zatvorili oči.

Pomaly som otvorila oči. Bolelo ma celé telo od polámaných rebier, cez ruky, nohy po hlavu.

Bola som v tmavej potuchnutej malej miestnosti. Sedela som na studenej zemi a ruky som mala v reťaziach, ktoré boli prikované o špinavú stenu. Zem podomnou bola vlastne hlina. Takže som sa nachádzala pod nejakou budovou v takzvanej pivnici. Nebolo tam jediné okno, ktoré by do pivnice-v akej sa skladujú zemiaky- privádzalo čerstvý vzduch.

Na pravo odomňa bol v stene navŕtaný vodovodný kohútik, z ktorého kvapkala voda. Krásne kvapka po kvapke. Každá jedna spadla na prachovú zem a roztrieštila na menšie, ktoré potom dopadli pár milimetrov od pôvodnej. A takto to išlo s každou. Bola som tu sama. Až teraz som si všimla, že je tu dosť chladno, ale ja mám úplne spotenú tvár, na ktorú sa lepia pramienky mojich vlasov. Tažko sa mi tam dýchalo a beztak som ledva dýchala, pretože kadžý nádych a výdych ma bolel, vďaka zlomeným rebrám. Stále som mala na sebe tmavomodré rifle, čierne tričko s trojštvrťovým rukávom a riflovú bundu a čižmičky. Bola som celá špinavá, spotená ubolená a unavená. Nemala som vôbec pojem o čase, ale podľa všetkého bola noc. Nepredpokladám, že by som bola v bezvedomí veľa hodín. Možno pár.

Napadlo mi, že som mala zbraň a tak som ju začala hľadať. Nenašla som ju. Mohlo mi to byť jasné, určite by mi ju nenechali, alebo mi vypadla, keď ma zrazila tá dodávka.

V hlave mám stále obraz Justinovej tváre, keď ma tie obrie ruky zbierali zo zeme, ako mal v očiach strach, bol zdesený a bežal mojím smerom. Predpokladám, že bolo neskoro. Dúfam, že je v poriadku. Áno hnevám sa na neho, stále, ale taktiež ho stále ľúbim. Neodpustila by som si, keby sa mu niečo stalo.

Oprela som sa o chladnú stenu a zhlboka som dýchala. Cítila som ako, mi po čele steká malá kvapka potu. Zatvorila som oči. Veľmi by ma zaujímalo, kto to spravil a hlavne prečo. Zadriemala som.

Keď som sa prebrala, mala som vyschnuté v krku. Všetko ma síce bolelo, ale určite som nemienila zomrieť od smädu. Posunula som sa popri stene a keďže som rukami nedočiahla na vodovodný kohútik, musela som vynaložiť veľmi veľa úsilia, aby som mohla zdvihnúť nohu do vzduchu. Kopla som ňou do kohútika, ktorý sa otvoril a začala z neho tiecť voda. Okamžite som sa nahla pod kohútik a otvorila som vyschnuté ústa. Studená voda schladila moju horúcu tvár, zahasila môj smäd a dala mi nové sily, aby som zvládla všetko čo má prísť. Rovnakým pohybom s rachotom som kohútik uzavrela. So zlomenými rebrami to bolelo príšerne, ale nič nebolo horšie, ako čakať.

Čakať na smrť, alebo na záchranu. To bolo na tom to najhoršie.

Zrazu sa na druhej strane otvorili dvere. Dnu vošiel ryšavý chlapík s tetovaním leva na mocnom zápästí.

„Čo to tu bol za hluk?“ opýtal sa ma hrubým hlasom. Neodpovedala som, len som sa na neho pozerala, a snažila sa príjsť na to, odkiaľ ho poznám.

„Niečo som sa pýtal,“ nahol sa bližšie ku mne a dýchal mi na tvár. „Neviem o čom hovoríš,“ povedala som nezaujato.

„Sam! Naša kvetinka sa protiví,“ povedal chlapík. Povedal práve Sam? Preboha, ja už viem. To je Diego, jeden zo Samových chlapov. Uniesli ma jeho muži? Do riti, určite je to kvôli prachom. Prišiel mi na to, že to nie je malá čiastka.