Arabská zajatkyňa

30. Časť

Mlčal, preto som to urobila.
Prelistovala som pár listov dopredu a narazila na niečo, na čo sa nepamätám.

-Na ôsmy deň života Omara II.  sa konala obriezka.-
V knihe sa píše dokonca o tomto?! Vyočila som sa na to.
Omar vtedy vzal kroniku, ale ja som mu ju ťahala z rúk.
,,Počkaj Omar, veď to bolo o tebe. Tak, prosím. Nechaj ma, aby som to dočítala." Smiech ma pohlcoval.

,,Nie, myslím, že to stačí." Pevne ju schytil a vsunul pod záhlavok.

,,Prečo? Ty sa hanbíš, že sa tam písalo o tvojom..."

Zasmial sa a zároveň, akoby sa mu červeň do líc vohnala.

,,Zabudni na to," stiahol ma k sebe a doložil usmievajúc, ,,vieš, na čo mám teraz ja chuť?
,,Neviem," chichotala som sa popod nos.
,,Tiež na niečo veľmi sladké."
,,Na moje pery?"
,,Ešte niečo sladšie."
,,Nič iné sladšie neexistuje."
,,Ale áno, existuje." Pohladil ma po mojom krku a kĺzal dolu k mojim nohám.
,,Je deň a Isabell mi ma hneď priniesť malého."
,,Veď to bude hneď." Bozkal ma po mojom poprsí, ktoré si medzitým odhalil.
,,Alebo jej odkažeme, že nech malého ešte vezme na prechádzku a až potom okúpe a uspí." Omar neprestával. Rozviazal mi šnúrky na šatách.
,,Omar." Zastonala som, lebo ma šteklil svojim jemným strniskom.

,,Ostaň tu." Rýchlo sa postavil a odkračal k dverám, kde asi prikázal sluhovi, alebo vojakovi, aby sa Isabell zdržala.

Komnatu zamkol. Zložil svoj svetlý plašť a nahol sa ku mne.
,,Terasa?" zapípala som jemne.

Zatiahol baldachýn okolo nášho veľkého lehátka, na ktorom som ležala a ľahol si na mňa túžiac po mojom tele, rozkoš ho ovládla a priznám sa, že mňa tiež.
Vzal si ma tam, pod holým nebom. Úžasne a nádherne to bolo. Také sladké, také omamné a vzrušujúce.

Omar ma ešte dosť dlho hladil a očami kĺzal po mojej obnaženej pokožke. So spokojnosťou v jeho očiach sa mi priznal, že tentoraz by si dal aj niečo pod zub.

Obliekli sme sa teda a priviezli nám jedlo.
Na malých stolíkoch porozkladali všetko, čo som chcela.
Hneď, ako prvé som ochutnala hroznovú šťavu. Smäd ma k tomu dohnal.
Napila som sa a zahlásila, ako mi chutí, preto som si naliala druhý pohár a vypila  naraz.

Zrazu sa mi začala točiť hlava. Nie tak, ako pri tehotenských ťažkostiach, ale inak.
Viečka sa mi stali ťažšími. Srdce mi búchalo, ako o život. Slabosť ma celá ovládla. Ruky mi voľne klesli popri tele, stačila som na Omara iba zapípať: ,,Omar, Omar ja..."
Pocítila som, ako som spadla do jeho náručia a matne sa mi zdá, ako kričal o pomoc.
,,Rýchlo, rýchlo zavolajte kráľovského lekára!"

***

,,Nazirah, Nazirah," šepotanie sa dostalo k mojim ušiam, hmla pred očami konečne  zmizla.

,,Omar," mrmlajúc meno svojho milovaného, som prvýkrát pochopila, že sa nenachádzam na terase, ale na našej spoločnej posteli.
Obzerajúc sa okolo seba mi vyhŕkli slzy nešťastia. Pocit bezmocnosti sa mi do duše vkradol.
Moje dieťa? Ubolený výraz sa zračil v očiach môjho manžela.
Vzlykla som. Opäť a opäť. Lekárka sa okolo mňa krútila, skákala raz na jedno miesto, kde mala položenú hnedú koženú kabelu, potom naspäť ku mne.
Kráľovský lekár jej pri ošetrovaní pomáhal. Tuho rozmýšľal nad tým, čo robiť.

Môj princ mi hladil jemnulinko čelo. Na tvári sa mu miešali pocity strachu a veľkého hnevu.

,,Slnko moje," zašepotal.
,,Čo sa stalo?" Stihla som vysloviť, keď hneď na to, sa ku mne bez zbytočných ohlasov, dostala obrovská zvíjajúca bolesť.
Moja myseľ vypudila do prázdna slová: ,,Moje dieťatko, moje dieťatko vo mne umiera."

Omara, ktorý sa nadomnou ešte nahýnal, to doslova vystrelo.
,,Každý, kto bol dnes v kuchyni, kto varil, kto tam čo i len svoju prekliatú nohu nechal, každý bude dnes o hlavu kratší!"
Abdul, ktorý stal pred dvermi do našej komnaty vošiel. Uklonil sa a opäť si vypočul to, ako Omar to isté zakričal ešte hlasnejšie, než predtým. Steny, hradby paláca sa doslova otriasli v základoch.

Napriek všetkému, som nechcela, aby toto Omar urobil.
,,Prosím. Omar."

,,Pane, vaša manželka bola otrávená. Dieťa sa snažíme zachrániť. No! Pa-pane my nevieme, či zachránime vašu manželku!" Otočil sa k nemu hlavný lekár a pôrodná baba s rukami už od mojej vlastnej krvi. S trasľavými a koktavými hlasmi, sa mu snažili vysvetliť, ako to som mnou vyzerá.
Horkosť, tá ma neprestávala bičovať.
Bolesti sa stavali čoraz silnejšie, každý robil to, čo vedel.
Až v jednom momente moje pery skríkli v bolesti: ,,Nieee!!!"
Nastal koniec. Prázdny koniec...
***