Arabská zajatkyňa

26. Časť

Čas v tej chvíli zastal a ja som nevnímala nič iné, len ten nádherný okamih. Ďakovala som bohu. Ochránil mi ho. Nedopustil nič zlé. Šťastná, prešťastná, tak som sa cítila.
Bozkávajúc jeho malé ručičky som sa Isabell opýtala či je aj ona v poriadku. Namiesto odpovede ma najprv vrúcne objala.
,,Poď sem Isabell." Pritiahla som ju k sebe.
,,Keby si vedela Nazirah. Veľmi som sa bála. Veľmi..." zavzlykala.

,,Správali sa k tebe zle?" Otázka síce položená, no moje domnienky mi hovorili, že to tak aj bolo. Jej pohľad mi to naznačoval. Za tie dni si tiež prežila svoje.

,,Osman si myslel, že som vedela o tom, kde sa nachádzaš, kde sa skrývaš, a že som ti pomohla..." Stále objímajúc na mňa šepkala a zlomené si ešte povzdychla. Ale potom si ma poriadne prezrela a dodala spýtavo: ,,Prečo ťa nebolo v paláci celý ten čas, kde si bola?"

Vyrozprávala som jej o všetkom čo sa stalo za tie dni a ako na to ona zareagovala?

,,Hlavné je, že už bude všetko v poriadku. Osman si zaslúžil zomrieť!"

Čakala som všeličo, len nie hneď takúto správu.
Pýtala som sa svojich uší, azda počuli zle. Prešiel mnou akýsi čudný pocit. Pochopila som z chladného pohladu mojej dôverníčky. Môj vnem ma neoklamal.

Žeby Omar naozaj zabil svojho brata? Pýtala som sa skúmajúc jej tvár.
Nešlo mi to do hlavy. Poznala som svojho muža. Vedela som, že svojho brata mal napriek všetkému rád, ale ak nie to, tak určite prechovával úctu k pamiatke svojho otca.

,,Ako zomrel?" vyslovila som popritom, ako som neustále čičíkala svoje dieťa v náručí a ono sa na mňa prekrásne usmievalo a dodávalo mi odvahu pýtať sa ďalej.

Isabell rozprávala, ako sa cez noc do paláca prikradli hordy vojakov na čele s Omarom. Na stráži boli len tí, ktorí sa držali Osmana, avšak, bolo ich veľmi málo.
Nemali šancu obstáť proti toľkým mužom.
Bez väčších prekážok sa dostali k Osmanovi a ako nejakého človeka bez postavenia, doslova ako psa, predhodili pred nohy svojmu pánovi.
Hlavní vojaci svojimi ťažkými obuvami pritlačili doslova o zem človeka, ktorý prosil svojho brata o milosť, medzitým ako všetci navôkol čakali na príkaz Omara, podľa ich slov, čakali na príkaz právoplatného vládcu Arabskej ríše.
Rida a Isabell s malým princom stáli na najbližšej terase a všetko to pozorovali, preto mi to Isabell mohla rozpovedať dopodrobna.

Osman prerývane prosil Omara, aby ušetril jeho život, ak nie preto, že sú bratia, tak pre ich spoločného otca.
Počas toho, ako mi to moja priateľka rozprávala, som si to vedela dokonale predstaviť.

Pot a krv mu stekali po čele, keď sa opakovane snažil nadvihnúť tmavé uhrančive oči k svojmu bratovi a to spôsobilo, že si Omar k nemu kľakol, jeho srdce zmäklo, prikázal vojakom odstúpiť. Každý ho iba nemo sledoval, uprene a bez dychu, keď mu pomohol vstať. Nazval ho dokonca slovami: ,,Brat môj..."

Osman však už asi nenachádzal východisko, nechcel, aby sa jeho panovanie skončilo, bol to had! Využil tú príležitosť, schmatol dýku, ktorú ukrýval a bodol Omara, napriek jeho milosrdenstvu, do boku jeho brucha.

,,Ach." Položila som si ruku na srdce. Pocítila som, ako sa zakrútil celý svet navôkol mňa. Slabosť sa mi prikradla opäť do môjho tela. Isabell si to ihneď všimla, šikovne vzala môjho malého chlapčeka a položila rýchlo do postieľky.

,,Nazirah, neboj sa. Omar je v poriadku."
Musela som sa zachytiť jej rúk, inak by som sa neudržala na nohách. Ďalší šok by som citovo nezvládla. Veď už raz mi oznámili hroznú správu. Trpela som tak dlho, keď som si myslela, že môj drahý muž, môj drahý Omar zomrel.