My blue eyed wolf

~Memories~

Keď otvorím oči, hneď uvidím vysoké koruny stromov nadomnou. Čo robím doprčic v lese? Všimnem si, že pod hlavou mám slamu, hneď vedľa je krmidlo pre srnky, v ktorom je kopec sena. Slnko už stihlo zapadnúť, no ešte stále je svetlo.

Čo tu vlastne robím?

Nejde mi postaviť sa, a tak sa dám na lakte a pozriem sa na príčinu.

Hneď na to, sa moje dýchanie zhorší a oči sa mi naplnia slzamy. Čierny vlk, ktorý ma predtým napadol, teda, ak sa to dá nazvať ako napadnutie mi ležal na nohách. Hlavu mal položenú na mojom bruchu, nasmerovanú hneď oproti mojej hlave, oči mal zatvorené. Našťastie.

Poobzerám sa okolo seba, či náhodou nenájdem niečo, čím by som ho mohla udrieť po hlave, aby aspoň na chvíľu stratil vedomie.

Skoro nahlas zajasám, keď zbadám kúsok odomňa palicu, no udržím to v sebe. Opatrne sa za ňou načiahnem. Keď ju chytím do ruky, pevne ju zovriem, napriahnem sa s úmyslom mu jednu uštedriť, no zrazu sa zaseknem.

Ostaniem civieť na vlka spiaceho na mne, ako si spokojne odfukuje. Keby ma chcel zabiť, alebo mi proste niečo spraviť, už by to spravil, nie? Tak prečo ja mu idem spraviť zle, keď on mne nespravil vlastne nič?

Zrazu otvorí oči, ktoré sa hneď zabodnú do mojich. Zadržím dych. Pohladom zablúdi k palici, ktorú držím v pravej ruke. Zdvihne hlavu z môjho brucha a hlasno zavrčí. Strachom pustím palicu, ktorá dopadá na zem.

Vlk sa znova pozrie do mojich očí, hlavu si spokojne položí na moje brucho, no nespustí zo mňa pohľad.

Pomaly si položím hlavu znova na seno, zadívam sa na oblohu nadomnou. Jak som sa vlastne pri nejaké seno dostala? Pokaľ viem, pred tým nebolo pri mne žiadne seno. Žeby ma on sem... Nie, nie. To je nemožné.

Odrazu zakňučí, postavý sa zo mňa. Znova si začne lízať poranenú labu. Využijem to a posadím sa.

Pohľad mu hneď zletí ku mne, akoby sa uisťoval, či som stále tam. Keď stočí hlavu a začne sa znova venovať labe, vydýchnem si.

Začne si ju kusať, stále kňučí. Teraz by ma nemusel počuť.

Pomaly sa zo sedu postavým na nohy. Zatiaľ si ma nevšimol. Spravím krok odneho. Potichu sa mu otočím chrbtom a začnem bežať. Neviem či si ma už všimol, či beží za mnou.

Zastavím sa. Otočím hlavu za mňa, aby som sa pozrela čo robí vlk.

Stál tam, kde som ho nechala, s jeho zrakom upreným na mňa. Prečo nebeží za mnou?

Pozriem späť predomňa a vykročím vpred. Preč odneho. Vydá zo seba zakňučanie, je to akokeby mi hovoril nech neodchádzam. Nech tam ostanem s ním. Pevne privriem oči. Pozriem späť naňho. Je mi ho ľúto. No je to vlk, ktorý ma môže hocikedy napadnúť.

Opäť vykročím vpred. Aj keď je to pre mňa ťažké ho tam nechať, nemôžem riskovať svoj život.

Počujem za mnou šuchotanie, čo nasvädčuje iba tomu, že kráča za mnou. Očkom pozriem za mňa. Mala som pravdu. Kráčal za mnou, no videla som, ako ho každý pohyb bolí. Musí to byť kôli tej jeho nohe. Jedno nechápem.Prečo stále chodí za mnou?

Nechávam to tak a naďalej pokračujem v chôdzi domov. Zajtra idem do roboty. Musím sa vyspať a nemôžem si už viac dovoliť meškanie.

Prichádzam pri môj dom. Celú cestu sem mi v hlave blúdili myšlienky. U mňa nič nezvyčajné. Započujem za mnou šuchotanie, čo mi pripomenie vlka. Sledoval ma celú cestu sem?

"Čo odomňa stále chceš?"

Skríknem naňho, keď sa otočím za ním. Není asi najlepší nápad na vlka kričať, no moje nervy to už nevydržali. Sklopí uši do zadu, no pohľad zo mňa stále nespúšťa.

"Chceš ma zabiť? Nech sa páči. Posluš si. Aspoň pôjdem za mojou rodinou!"

Pri zmienke mojej rodiny sa mi do očí nahrnú slzy, ktoré sa mi začnú spúšťať dolu po lícach. Vlk začne ku mňe kráčať a ja sa odnneho vzdialovať, no stále neprestávam hovoriť.

"Nestačilo ti, že si mi vtedy zobral Henyho a utiekol s ním preč odomňa? Vieš vôbec, aký strach som prežívala?"

Narazím chrbtom do steny domu, po ktorej sa zošuchnem dole na zadok. Nohy si pritiahnem k sebe a hlavu si položím na kolená. Začnú ma opúšťať vzlyky. Všetko sa mi to pripomenulo.

Ucítim, ako vlk si sadol vedľa mňa. Kedy stihol prísť tak blízko ku mne? Zdvihnem pohľad k nemu.

Je odomňa omnoho vyžší,preto musím môj pohľad zodvihnúť ešte vyžšie, aby som sa pozrela do jeho modrastých očí, ktoré ma neprestajne sledujú.

"Prečo ma nezabiješ?"

Šepnem otázku, stále pozerajúc sa do jeho očí. Vlk mierne zavrčí, akoby mi dával vedieť, že sa mu tá otázka napáčila.

Odtrhnem od neho pohľad a zadívam sa predomňa, na les. Neveriacky pokrútim hlavou a ironicky sa uchechtnem.

"Zbláznila som sa. Rozprávam sa s vlkom."

Šepnem si sama pre seba. Jeho srsť ma z boku príjemne zohrieva. Mám chuť sa do nej ešte viac zakutriť a zaspať tak. Trošku sa pomrvým, aby som zahnala tieto moje myšlienky bokom. Niekedy ma vážne napadajú sprostosti.

Nevšimnem si ale, že tesne pri mne má aj jeho poranenú nohu a rukou mu o ňu nechtiac zavadím. Vlk hneď na to zakňučí a následne na mňa zavrčí, čo mi rozbubnuje srdce strachom.

"Prepáč, nechcela som."

Šepnem a pozriem s ospravedlňujúcim pohľadom do jeho očí. Vážne sa s ním teraz rozprávam ako s človekom?

Vlk nakloní hlavu trocha do boku,chvíľu ma tak pozoruje. Potom sa priblíži jeho tvárou k tej mojej. Srdce sa mi rozbubnuje plnou rýchlosťou, zrýchli sa mi dych. Jeho studený čumák sa dotkne môjho čela, rovnako, ako pred tým. Zadržím dych. Je to...príjemné. Privriem na ten okamih oči. Jeho čierny čumák ma príjemne chladí, je to ako studený obklad, na ubolenú hlavu.

Odtiahne čumák a ja pomaly otvorím oči, ktoré sa hneď zabodnú do tých jeho. Fascinujú ma. Sú ako dva žiariace diamanty, ktoré ma neprestajne skenujú už od začiatku.

~*~

Dúfam, že sa kapitola páčila :)

~

~Dashque~*

Budem rada za každý koment a vote🤍