PRETEKY S ČASOM ⏱

1. Tri dni na prežitie

Už sú to tri dni, čo sa skrývam. Tri dni od môjho úteku. Tri dni, čo sa ma neprestajne snažia nájsť. Tri dni nekonečného strachu.

Mojou hlavnou myšlienkou, vec na ktorej najviac záleži, je prežiť.

Ulice nie sú bezpečné. Všade striehnu oči ľudí, ktorí by ma mohli prezradiť. Preto sa lesy stali mojím dočasným domovom.

Prvý deň bol najťažší. Aspoň mi tak pripadal. Nevedela som kedy som sa ocitla. No nemala som čas zisťovať to. Mohli by mi byť rovno za pätami. Kufrík mi vybuchol hneď po premiestnení. Musela som sa skryť.

Už som si myslela, že ma nikto nezbadal, keď vtom som uvidela malé dievčatko, ktoré na mňa pozeralo z chodníka. Začalo ťahať svoju matku za tmavomodrú sukňu a ukazovať mojím smerom. Rýchlo som sa rozbehla preč. Bežala som neprestajne dve hodiny. Nakoniec som od vyčerpania klesla na zem. Myslela som len na obraz malého dievčatka. Aj ja som bývala taká - malá a nevinná.

Keď som sa prebudila, mohlo byť neskoré popoludnie. Bola som celá špinavá a doudieraná. Staroružové šaty boli zničené a silónky dotrhané. Topánky som stratila pri úteku. Pri sebe som nemala nič, okrem zlatej retiazky s príveskom v tvare srdca. No to bola len časť problému.
V ústach som mala sucho a v bruchu prázdno. Podarilo sa mi vyzvracať aj posledné zvyšky potravy v žalúdku. Tvár som mala doškriabanú, nevedela som ako veľmi. Sústredila som sa na môj dych. Každý nádych mi spôsobil ťaživú bolesť v pľúcach.

Namiesto toho, aby som začala hladať niečo k prežitiu som sa psychicky zhrútila. Nemala som ujsť, mala som si to lepšie premyslieť... Nezbládnem to... Nezvládam to....Čo len budem robiť?.... Ak, ak ma nájdu... uveznia ma... alebo zabijú.... Zabijú ma... Sú toho schopní...Už pre mňa nikde nie je bezpečno.
Rukou som tuho zvierala látku na potrhanej sukni a druhou som si zapchávala ústa. Z očí sa mi rinuli slané slzy, ktoré na škrabancoch na tvári spôsobovali ostrú bolesť. Trvalo to hodinu. Hodinu som sa triasla vzlikmi a trhanými pohybmi. Nakoniec som sa ako prázdna schránka znovu zvlalila na lesnú zem a upadla do bezvedomia.

Keď som precitla, bola noc. Studený vietor ovial moju rozhorúčenú tvár. Bola som celá spotená, preto sa stal chlad po hodine neznesiteľným. Sako, ktoré som mala na sebe, vôbec neudržiavalo teplo. Prsty na bosích nohách som si už necítila. Ledva som sa postavila, keď som započula šuchot. Z kríkov sa vynorilo obrovské zviera. V tme som nemohla rozoznať o aký druh ide, ale chystalo sama rozpárať, zabiť. Myšlienky sa mi plietli, ale môj inštinkt zareagoval skôr. Rozbehla som sa preč. Hlava sa mi neuveriteľne motala. Po chvíli som sa zrútila do priepasti. Dopad bol tvrdý. Z hlavy a z rúk sa mi začala rinúť teplá krv. Posledné, čo som počula, bolo vrčanie divého zvieraťa niekoľko metrov nadomnou.

Ubehol asi jeden deň, než som sa prebrala. Stratila som nespočetne veľa krvi. Celé telo som mala ako v ohni. Dezorientovaná. Točila sa mi hlava. Prvé známky vážnej dehydratácie a nedostatku potravy. Bol zázrak, že som prežila pád. Priepasť bola hlboká niekoľko metrov. Jediné, čo som si priala, bolo zomrieť. Už by som to aspoň mala za sebou.

Osud to však v pláne nemal. O niekoľko minút sa spustil prudký dážď. Bol to zázrak. Do ochabnutých dlaní a úst som si nechala stekať prúdy chladnej vody. Omývala mi špinavé oblečenie a dorezanú kožu. Prinútila som sa sadnúť si. Dúšky vody mi vohnali do žíl energiu a vôľu niečo robiť. Každý menší pohyb mi spôsoboval neskutočnú bolesť. No musela som sa dostať von z priepasti. Nebolo v nej nič, čo by ma dokázalo udržať nažive.

Nemohla som to vzdať. Musela som ich nájsť. Ale bez kufríka to nešlo. Nevedela som ako ho získať.
Po dvoch hodinách sa mi podarilo vyškriabať von. Dážď ustal, všade boli mláčky vody. Premočené oblečenie udržiavalo teplo ešte horšie ako suché. Cítila som, že mám zimnicu. Bola som ľahkým terčom. Ak by ma našli, nemala by som šancu. Nemala by som šancu ujsť ani pred obyčajným psom.

Našla som krík plný tmavomodrých čučoriedok. Aspoň som dúfala, že to sú čučoriedky. Musela som to risknúť, jedlo bolo jedlo. No nestačilo to, potrebovala som viac. Preto mi nezostalo nič iné, ako sa priblížiť k mestu. Z odpadkov za tmavou budovou sa mi podarilo vyloviť pár potravín. Cítila som sa ako zviera.

Potkany sa ma nebáli. Možno ma brali za ďalšie väčšie zviera, ktoré nemá silu ublížiť im. Zahryzla som sa do suchého chleba. Bez vody sa kĺzal v hrdle pomaly, ale aj tak som s chuťou hltala každé sústo. Vtedy som započula kroky. Nejaká postava sa blížila mojím smerom. Našli ma... To dievčatko... Zabiju ma... Uväznia ma.... Ja... Zlyhala som...

Bol to muž. Snažila som sa skryť, ale nemalo to zmysel. Už na mňamieril zbraňou.
A vtedy som uvidela na chrbte toho muža malý čierny kufrík. Moje telo reagovala skôr ako myseľ. Ani nestihol stlačiť spúšť a jeho koža na tvári sa začala rozpadávať. Roztrasene som hľadela na moje zakrvavené ruky. Kufrík zletel na zem. Mužov krik doznel so zvukom môjho premiestnenia.