zaslúžim si bolesť

škola

Budova so spomienkami, zážitkami
či už smutným alebo veselými.
Škola je pre mňa len samá bolesť a plač.
Ale už nič necítim viac.

Prečo ma odsudzujú
za to kto som?
Kopnú, pošliapu, každým slovom zhadzujú.

Otázka je, prečo ?
Robím im snáď niečo?
Len sedím a celý čas nič nepoviem.

Možno to je tá vada.
Vada že mlčím ako porcelánová bábika.
Ale má cenu niečo rozprávať
keď som ako duch bez hlasu?

Cez hodiny si píšem do svojho notesa
básničky alebo melódie čo ma napadnú.

Porcelánová bábika sa rozbila už dávno.
Už nemá cenu ju dávať dokopy.
Už nenájdem záchrancu, ktorý by robil zázraky.

Videla som ako sa pri mojej lavici na niečom smejú.
Až potom som si všimla. Čítali si môj zošit.
Všimli si ma. Smiech sa zvýšil a ja len cítim moje slzy pomaly stekať.

Takýto sú v škole ludia.
Už nikomu dávno z nich neverím,
aj tak sa vždy popálim.

A čo oni?
Len sa budú smiať na tom čo robíš
Nikdy to nestíchne.
Ani si nikto tú bolesť nevšimne.

A o tom je škola pre mňa.
O utrpení a bolesti pre ľudí ako som ja.