You Should Know Me

Opäť v škole

,,Dominic Nicolas Freeman! Čomu vďačíme za tú česť, že ste sa nás po dvoch mesiacoch znova rozhodli poctiť svojou návštevou?" Začul som rozhorčený, no zároveň prekvapený hlas učiteľky hneď po tom, čo som s buchotom rozrazil dvere do triedy a vrútil sa dnu ako veľká voda. Sadol som si na svoje vždy prázdne miesto, ktoré by si nikdo nikdy nedovolil obsadiť a venoval som učiteľke oslnivý úsmev.
,,No predsa vašim krásnym očiam, ktoré mi už chýbali." Odpovedal som žartovne a žmurkol som na učiteľku. Ona len prevrátila oči, usmiala sa a viac ma nikto neriešil. Teda nikto z učiteľov, čiže môjho verného priateľa Briana a zvyšku triedy sa to samozrejme netýkalo.
Brian bral totižto moje návštevy školy rovnako, ako narodeninové oslavy a teda niečo, čo si treba naplno užiť. Ale nečudoval som sa mu. Faktom bolo, že do školy som chodil len výnimočne a aj to len preto aby som mal prehľad o novinkách aj z prvej ruky a nie len od neho.
A to bol aj dôvod prečo Brian chodil do školy a ja nie. Poznali sme sa od malička a odjakživa bol mojou pravou rukou. Vykonával rôzne úlohy, ktorými bol poverený, čiže sledovanie aktuálneho diania bola jedna z najjednoduchších úloh aké kedy mal. Lenže zároveň aj jedna z najnudnejších, takže vždy sa veľmi tešil keď sa niečo udialo, pretože to znamenalo, že prídem.
Aby bolo jasné, na škole som bol zapísaný ako keby tam normálne chodím, žiadne absencie, žiadne problémy. Podľa zápisov som bol jeden z najlepších študentov. A za to som vďačil hneď niekoľkým veciam. Prvou som bol ja... Ja a moja povesť, moje meno..., druhou bola vernosť a oddanosť mojich ľudí a treťou bola moja rodina ako taká a náš rodinný biznis. Toto samozrejme nebolo ani zďaleka všetko ale dalo by sa to považovať za to hlavné. Okrem toho každý z tých faktorov fungoval nezávisle od seba, čo zabezpečovalo dokonalý systém.

Hneď ako si ma Brian všimol, pristáli na stoličke vedľa mňa jeho veci, ktoré preleteli cez pol triedy a následne sa na tej stoličke uvelebil aj on sám. Prítomnosť Briana vedela vždy zdvihnúť náladu, pre baby to bol neodolateľný idol, no taktiež poriadna otrava, ktorá im poväčšine strpčovala život a pre nás to bol jednoducho Brian ktorý vždy zabezpečil fúru zábavy. Mal krátučké tmavé hnedé vlasy, ktoré mal pôvodne vyholené, no už mu pomaly dorastali, hnedé oči, ktoré však v určitom svetle vyzerali ako žlté a jednoznačne bolo vidno, že patrí ku mne do partie. To z neho robilo neodolateľného kráľa školy, no samozrejme len po dobu mojej neprítomnosti. Oblečené nosil zväčša voľné mikiny a tmavé obtiahnuté rifle. Pôsobilo to ako keby mu nezáležalo na tom čo si oblieka a čo má na sebe, no aj napriek tomu vždy vyzeral dobre.

Pozdravil som pohľadom všetkých naokolo a keďže so mňa nespúšťali zrak už hodnú chvíľu, tak som im rukou naznačil, nech sa začnú venovať vlastným veciam.

Hodinám a vyučovaniu som prirodzene nevenoval žiadnu pozornosť. Išlo mi len o získavanie informácií.
Konkrétne informácií o novej žiačke. V tomto meste som poznal každého a o tejto škole ani nehovorím, čiže tú novú žiačku som si musel preklepnúť tiež, bez ohľadu na to že to bola len prváčka.
Keď som mal základné informácie o výzore a dojmoch ľudí naokolo vyzbierané, prišiel konečne rad na moju vlastnú konfrontáciu... V takýchto veciach som vždy postupoval podľa určitých postupov, aby sa nestalo, že niečo prehliadnem alebo, že by sa niečo dôležité vyhlo mojej pozornosti. Na mojom mieste bola ostražitosť vždy dôležitá a zároveň ma dostala tak ďaleko a vysoko ako aj som.
Podľa prvotných informácií sa jednalo o celkom obyčajné a nezaujímavé dievča.
Nie však v negatívnom zmysle. Jednoducho taká malá šedá myška. Dlhé, hnedé vlasy po pás, väčšinou zopnuté do nízkeho copu, celkom pekná tvár s čiernymi okuliarmi a oblečenie tiež nosila nevýrazné. Podľa opisu nič o čo by som sa mal zaujímať.
Povahovo bola údajne milá, nápomocná, úprimná, dosť hanblivá, podľa niektorých občas nešikovná, no snaživá, obetavá... Jednoducho dievča, ktoré by ste chceli mať ako kamarátku, pretože by za vás robila úplne všetko, bez toho, že by od vás niečo očakávala.
Dozvedel som aj to, že chodí na obedy, čiže som sa rozhodol, že tam by som mohol začať s mojim malým výsluchom.

Keď som sa vrútil do jedálne, s Brianom za pätami, ihneď som pohľadom preskenoval celú jedáleň. Keď som našiel dievča, ktorej výzor sa zhodoval s popisom, vzal som si jedlo a aj s Brianom sme zamierili k nej.
Keď sme pred ňu položili tácky s jedlom, najskôr sa na nás vystrašene pozrela, no keď zaregistrovala Briana, tvár sa jej zachmúrila a začala mu nadávať. Úprimne takýto vyvoj udalostí som nečakal, no nechcel som sa zdržovať, mal som v pláne prejsť rovno k veci nech to mám už za sebou a tak som len hodil spýtavý pohľad na Briana a ju som umlčal rukou.
Brian len na rýchlo vysvetlil, že ona je aktuálne ich zábavkou, ktorou si krátia nudné školské dni a tak jej poctivo robia zo života na tejto škole peklo. Kým Brian stručne vysvetľoval situáciu, ja som ju nenápadne pozoroval. Ona medzitým bojovala s hnevom, ktorý sa snažila ovládať a skrývať a tak na neho na vonok len zazerala. Avšak... Bola niečím zvláštna a niečo mi na nej nesedelo, no nevedel som prísť na to, že čo. Celý jej emocionálny prejav, vyzeral byť profesionálne zahraný. Nepochybne to bola dobrá herečka, len mi nedávalo zmysel, prečo by hrala hnev, ktorý by sa snažila akože skrývať... Bolo to zvláštne.
,,Takže, povedz mi niečo o sebe." Povedal som po chvíli, na čo mi udelila len prekvapený pohľad a odpovedala:
,,Toto má byť akože nejaký kásting? Neviem síce, čo by si chcel počuť, avšak máš pekný hlas. Rada by som tu s vami ešte zostala, ale ponáhľam sa domov, takže ak vám to nebude vadiť, tak ja už pôjdem. Ďakujem za spoločnosť pri obede a majte sa." Rozlúčila sa s úsmevom a postavila sa na odchod. Ja som ju však chytil za ruku a tak jej zabránil v odchode.
,,Vieš, rád by som ťa spoznal. Nechcela by si mi robiť spoločnosť na párty?" Spýtal som sa jej na čo som sa k nej naklonil a pozrel jej do očí. Ona sklopila pohľad a odpovedala: ,,Noo, rada by som sa pridala, ale ja nemôžem, mňa naši nepustia..." Len čo to dopovedala, usmiala sa a odišla.
Zvedavý Brian sa ku mne okamžite naklonil a čakal kym začnem hovoriť, o svojich dojmoch a pocitoch. ,,Je taká... Opatrná, všetko čo robí vyzerá ako keby to len hrala. Neviem čo si mám o nej myslieť." Povedal som a napokon som sa spytal: ,,Všimol si si jej prízvuk?" ,,Áno, ale očividne ho skrývala. Jasnee, nemusí to síce nič znamenať ale ja neviem no..." Odpovedal Brian a zahľadel sa smerom ktorým odišla. ,,Vieš aspoň povedať, čo to bol za prízvuk?" Spýtal som sa poslednú otázku. ,,No práve že nie a to ho pritom počúvam a skúmam už od prvého dňa kedy sem prišla. Absolútne ho neviem identifikovať. V každom prípade rovnako ako si povedal, že všetko vyzerá ako herecký výkon, tak súhlasím. Vidím to rovnako a je to dosť zvláštne..." Odpovedal zamyslený Brian a pozrel sa na mňa.
,,Hmm, okej" prikývol som teda nakoniec a tiež som sa začal zberať na odchod. Pri odchode som ešte Brianovi povedal, že ju budeme musieť sledovať, až kým nebudú zodpovedané všetky otázky do poslednej a na to sa už naše cesty rozišli.