Mom

Mama je prvá osoba ktorá bola pri tebe už ako si prišiel na svet, bola pri tebe keď si išiel prvý krát do škôlky, školy k lekárovi. Mama je osoba ktorá tu bola pre teba vždy. Vždy ťa zodvihla zo zeme keď si spadol na kolená. Časom keď si dospel tak znovu bola mama tá ktorá ťa vo všetkom podporovala ,ktorá ti utierala slzy keď si bol na úplnom dne ,alebo keď ťa niekto sklamal. Mama je tá ktorá ti podá pomocnú ruku keď to potrebuješ. Ona je tá ktorá bola pri tebe nonstop ,jediná ktorá bola pri tebe hore do rána keď si bol chorý, keď si zvracal upratovala po tebe zvratky chodila s tebou k lekárovi ale raz príde deň keď tú mamu uvidíš na kolenách plakať ty. Keď príde na ňu zákerná hnusná choroba.. Rakovina alebo ktorákoľvek iná choroba. Vtedy príde tvoja úloha postarať sa o ňu a vrátiť jej to keď sa ona starala o teba keď si bol malý.

Tak a teraz začína môj príbeh, príbeh o mojej silnej mame ktorá prekoná aj  nemožné. Pamätám si ten deň ako by to bolo včera, prišla som domov zo školy a ona plakala v spálni s otcom.. bála som sa lebo som vedela ,že prišlo to najhoršie čoho som sa obávala najviac. Mame diagnostikovali rakovinu , presnejšie rakovinu lymfatických uzlín (Hodgkinov lymfóm) . V ten deň začala hra. Hra v ktorej sme na začiatku nevedeli či budeme víťazi alebo tí ktorí prehrali . Jedno mi ale bolo isté nevzdáme to. Bolelo ma vidieť mamu v slzách ,lebo som ju videla v slzách iba málokedy. Ona je silná vravela som si zvládne to. Dávali jej veľké šance, táto rakovina sa vraj dobré lieči ,chemoterapie vraj zaberajú, čítala som o tom asi všade nevedela som ako jej mám pomôcť.. a potom mi došlo ,že jej pomôžem tak, že budem pri nej a ostatok nechám na doktorov, pretože psychika je základ všetkého keď je chorá psychika je choré celé telo. O niekoľko dní začala chodiť do Bratislavy na kontroly neskôr na chemoterapie. Všetko to znie tak  tak jednoduché ale verte mi nie nie je. Pred tým ako jej diagnostikovali rakovinu chodila skoro každý deň k lekárom od jedných dverí k druhým. Chodila na transfúzie krvi ,mala málo krvi v tele a taktiež mala všetky hodnoty nízke.. neskôr bola na odbere kostnej dreni z hrudníku aby vedeli či nemá leukémiu. Mala za sebou rôzne hrozné vyšetrenia ktoré boli nepríjemné a bolestivé. Pamätám si deň kedy tam bola.. tieto dni sú pre mňa všetky ako by to bolo včera pamätám si ich úplne dopodrobna každý jeden detail mám pred očami. Tiež si pamätám aká bola celá ubolená v ten deň a pomáhala som jej dávať dolu leukoplast pod ktorým mala ranku od ihly. Po niekoľkých týždňoch chodila na pár dni do Bratislavy aj na noc ,tie dni som s ňou bola v kontakte aspoň cez messenger ,alebo sme volávali. Kopu nocí som preplakala lebo som sa bála toho, že nebude s nami na Vianoce ,že to budú prvé Vianoce bez nej. Celkovo som sa bála dní bez nej aj keď som vedela, že moja mama je bojovníčka stále som sa bála toho, že budeme bez nej ,že ja budem tá ktorá sa bude musieť postarať o rodinu, mladšieho brata popritom dokončiť školu, variť prať, starať sa o zvieratá a o domácnosť aj keď sme mali otca vedela som že by stratu ženy nezvládol a prepadol by viac a viac alkoholu a nakoniec by sme prišli aj o neho. Tým nechcem nikoho z nich pochovávať ale keď človeku nastane takáto situácia je v riti a nevie na čo myslieť skôr. Tešila som sa na tie dni keď mama prišla domov cítiť jej jemné pohladenie na tvári jej stisk. Aj keď bola po chemoterapiách veľmi slabá vždy nám venovala svoj čas. Po prvých chemoterapiách jej začali vypadať vlasy. V priebehu prvých chemo som jej vlasy skracovala na kratšie a kratšie aby to nebol až taký šok . Vlasy sú predsa koruna krásy. V ten deň keď jej vlasy začali extrémne vypadať bola nedeľa jedli sme nedeľnú polievku ,keď zrazu začala plakať a odišla od stolu. Neskôr som šla za ňou rozprávali sme sa.. vlastne my dve sme niekoľko krát dokázali prerozprávať v spálni aj niekoľko hodín. Nakoniec sme vlasy dali krémom úplne dole dohola, bol to šok ,boli to slzy v tej dobe nosila moju šedú čiapku s ružovým brmbolcom lebo jej bola zima.. Plakala veľmi , povedala som jej nech prestane okamžite plakať lebo si vyholím hlavu aj ja... a ona veľmi dobre vedela, že som toho schopná lebo som kaderníčka a niekoľko krát som to už skúšala. Snažila som sa s ňou tráviť čo najviac času čo sa len dalo. Môžeme mať plné vačky, môžeme byť materiálne šťastný keď srdce plače nám od bolesti. Neskôr prišiel deň keď chemoterapia zničila všetky biele krvinky a mama musela začať brať injekcie na ich rast, aby sa neskôr mohlo pokračovať v chemoterapii ..injekcie boli bolestivé, mama pri nich každý večer plakala. Je prirodzené keď krvinky rastú pomaly ale keď rastu za pomoci injekcii je jasné že to telu nie je zrovna moc príjemné. Injekcie zabrali a chemoterapie pokračovali najďalej ešte niekoľko mesiacov ktoré neboli zrovna najkrajšie ale stáli sme ako rodina pri sebe. Ľudia nechápali prečo mama nechodí von, prečo sa s nimi nechce stretávať ,ale to veľa ľudí ani nepochopí pokým nezažije. Vtedy je človek rád, že ma pri sebe tých najbližších. Rodinu manžela,  deti, súrodencov , skrátka ľudí ktorý boli s ňou v dobrom aj v zlom nie len v tých dobrých časoch.. Ale prejdem k tej krásnej veci...V jeden krásny deň keď bolo po všetkých chemo jej volal doktor a oznámil nám niečo úžasné, niečo čo bolo pre nás neuveriteľné. .V ten deň sa moja mama narodila druhý krát ..bol to pre mňa v tej chvíli asi najkrajší deň v mojom živote keď mame oznámili ,že vyhrala nad hnusnou a zákernou rakovinou.. V tej chvíli sme jedná bola v náruči tej druhej a stískali sa a plakali ..aj teraz sa mi tisnú slzy do očí keď si na to spomeniem...Mami bola a stále si moje slnko. Si Moja hviezda z celej galaxie.. Si pre mňa jedna úžasná a silná osoba. V tej chvíli som si povedala, že som ako dcéra nezlyhala.. aj keby som na konci sveta za tebou by som preplávala aj celý oceán. Ľúbim ťa mami a ďakujem ti že ma učíš byť lepším človekom.