Zranená

8. Ria

Grey sa rozbehol preč. Už som ho nemohla zastaviť... Po chvíli bolo počuť dlhé a ťahavé vytie, poplach Poriečnych vlkov. Grey volal svoju svorku. Ďalších 6 sa ozvalo. Po lese bolo počuť šušťanie lístia. Ležala som vo svojej diere, ale nedalo mi ostať tam. Vyplazila som sa von a potkol sa o mňa nejaký vlk. 

"Ria!? Čo tu robíš?? Čo sa deje??" skríkol na mňa Apollo, keď si uvedomil, o čo sa potkol, mám šťastie, že to je práve on. 
"Apollo, Grey je tam sám, sú tam dvanásti naši, nebude mať šancu!" Apollo prišiel ku mne a povytiahol ma von. 
"Nie! Choď mu pomôcť! Čo to robíš??" 

"Pokoj Ria, nie je tam sám. Je tam s ním hliadka a ďalší naši vlci, sme v prevahe a Grey je dobrý bojovník." Vyložil ma na svoj chrbát a vbehol so mnou do lesa. Mala som okolo krku prevesenú aj Greyovu ľudskú kapsu. Nechal ma pri svojej jaskyni a rozbehol sa preč. Nebol tu žiaden vlk, iba zvnútra sa ozvalo zavrčanie. Zrejme Raven upozornila niektoré svoje šteňa, aby nechodilo von. 

Potom zašušťanie a z malého otvoru v skale vyliezla čierna vlčica. Prezerala si ma jantárovými očami. 

"Neodporúčam ti ublížiť mojim šteňatám," pohrozila mi tichým hlasom. Ležiac na zemi som svoju hlavu sklonila úplne dole a chovala sa najviac podriadene, ako to len šlo. 

"Nemám to v pláne Raven" šepla som. Raven ma chytila a zatiahla dovnútra k jej šteňatám. Sedeli v kúte a obzerali si ma. Raven im pohľadom dovolila sa pohnúť. 

"Ty si Ria?" opýtala sa ma drobná sučka po tom, ako ma oňuchala.  
"Áno, som, a ty?" 
"Ja som Saga. Ocko o tebe často hovorí. Hovorí, že budeš naša teta."

Prekvapene som pozrela na Raven, ona sa pousmiala. Potom vstala a vyšla z jaskyne. Asi strážiť. 

"A nevieš kedy spoznáme strýka Greya?" opýtala sa Saga. 
"O dva týždne budete môcť výjsť z tohto brlohu, už budete dosť veľkí, aby ste mohli ísť spoznať svorku. Vtedy spoznáte všetkých." Odpovedala som jej. Položila som hlavu na zem. 

"Ty si smutná?"
"Áno Saga, lebo Strýko Grey je v nebezpečenstve. A ja mu nemôžem nijako pomôcť." 
"A prečo mu nemôžeš pomôcť?" 
"Lebo," ukázala som na svoje nohy,"... nemôžem chodiť. Bojím sa, že o neho prídem vieš?" 

Saga si ľahla ku mne a pritúlila sa. "A skúšala si sa postaviť?" 
"Áno, ukážem ti. " vtiahla som nohy pod seba. Zatlačila som na ne. 

Moje svaly sa zatriasli a pocítila som, ako sa moje telo jemne dvihlo. Prekvapilo ma to tak veľmi, že som nohy povolila a znova dosadla na zem. Zatlačila som znova a postavila som sa. Nohy sa mi triasli a boleli ma. Ale stála som.
"Wau..." 
"Predsa stojíš," zvýskla Saga a aj ostatné vĺčatá sa dívali.

Po chvíľke mi však došla šťava a ja som si musela sadnúť. Vlk by nepovedal, ako to bude vyčerpávajúce stáť pár sekúnd po tom, ako som skoro 2 mesiace preležala. Zmohlo ma to a zadriemala som. 

Zobudilo ma vytie. Raven ležala v brlohu a spozornela. Dvihla sa, že pôjde skontrolovať, čo sa deje, ale do brlohu sa vrútil Apollo. Nečakal, že tam budem. Bol celý krvavý a vydesený. 

"Ria... Raven... Grey, on... " pozrel sa na mňa ľútostivo. Premkla ma hrôza. 

"Kde je!?" 
"Priniesli sme ho, ale nevníma nikoho, zachránil nám celú svorku. Čo to robíš?" 
Neodpovedala som mu. Začala som sa driapať von z jaskyne. Ani sa ma nepokúšal zastaviť. Vonku bola celá svorka. Stáli okolo ležiaceho tela. Patrilo Greyovi. 

"Neviem, či sa z toho dostane..." šepol Apollo.
Vlci na mňa nevrčali, spravili mi koridor, aby som sa k nemu dostala, Apollo ma nadvihol a ja som spravila pár krokov a zvalila sa k nemu. 

"Grey?" šepla som mu do ucha... zachrčal a zastrihal ušami. Bol celý dohryzený a od krvi. Bolo mi tak ľúto. Všetko kvôli mne. 

"Grey preber sa. Prosím..." 

"Všetko kvôli tebe!" ozvalo sa spoza mňa. "Umiera kvôli tebe!" 
Otočila som sa. Svetlosivý vlk na mňa ceril zuby. Chcel na mňa skočiť, no Apollo mu zatarasil cestu. 
"Alfa! Nemôžete splniť aspoň posledné prianie, ktoré vyslovil a nechať ju žiť!? Neviete spraviť ani to, za to, že všetkých zachránil??" 

Posledné prianie? Grey sa zamrvil. 

"Ria... " jeho nozdry sa zachveli. Pritúlil sa ku mne. Z mojich očí vyhŕkli slzy. Hrozne som sa bála. Grey sa triasol. 

"Fajn, ostane tu, kým nebude chodiť po vlastných. Preberáš zodpovednosť!" fľochol alfa po Apollovi a odišiel, vlci sa začali rozchádzať. Apollo si sadol vedľa mňa. 

"Ria... poď dovnútra." 
"Nie, veď stále žije, ja ho tu nenechám!" plakala som.
"Dobre... vezmeme dovnútra aj jeho.." pozrel na Raven, ona prikývla. Spoločne ho chytili za srsť a zatiahli dovnútra, potom Apollo vyliezol von a zatiahol aj mňa, snažila som sa mu trochu pomôcť.

Nechali ho tak ležať a ja som si ľahla k nemu. Pooblizovala som mu veľké rany po zuboch a drápoch. Grey ťažko dýchal a triasol sa, nevnímal, kde je. Takto ležal tri dni. Saga mi vnukla nápad, že sa mám naučiť chodiť, aby mal radosť keď sa zobudí. 

Aj Apollo bol zranený, všetky vĺčatá sa k nemu túlili a on im rozprával historky z boja. Pre nich to bolo ako počúvať Boha. Ale pre mňa to bol horor. Rozprával, ako tam prišiel a Grey bol obkľúčený niekoľkými vlkmi a okolo neho sa mlátili ďalší... 

Pochodovala som po ich jaskyni, bola omnoho priestrannejšia, ako Greyova. Bola vyššia a bolo tam dosť miesta pre 4 dospelé vlky a 4 vĺčence. Moja chôdza sa nedala zrovnať s obratnými krokmi vĺčat, ale bola som sama na seba hrdá. Práve som ležala v kúte brlohu s vĺčatami, kým Raven a Apollo odišli uloviť nejakú zver, aby sme mali čo jesť. Vĺčatá spali, Grey sa začal mrviť. Vstala som a potichu som podišla k nemu. Olízala som mu nos. Otvoril oči. 

Od šťastia ma takmer roztrhalo...
"Oh Grey..." pritúlila som sa k nemu. 
"Ria...ja... " chrčal, ledva mu bolo rozumieť. Prisunula som mu korýtko s vodou. Pomaly sa napil vody. 

"Nechcem, aby si odišla..."