Zranená

7. Planina

Chytila sa ma prednými labami okolo krku. Apolla som poslal domov, nech si na neho vĺčatá zvykajú. A zliezol som dole z kopca. Dole bolo niekoľko vlkov, ktorí si ma všimli a začali hnusne vrčať na Riu.

"Nevšímaj si ich, si so mnou." povedal som jej potichu, Potom som sa klusom rozbehol von zo svorky. Moje nohy nabrali rytmus a šiel som k starej známej Bylinkárke. 

"Kam to vlastne ideme? " opýtala sa keď som prešiel po kmeni cez rieku. Teraz by som ju nepreskočil. 
"K jednej mojej priateľke... ona.... ti zachránila život... nesmieš sa jej báť, neublíži ti."
Klusal som popri rieke dobrú polhodinu. Ria si to užívala. Vetrila vzduch a obzerala sa všade naokolo. 
Bol som šťastný, že konečne vyliezla z tej jaskyne. Bol som šťastný, lebo som cítil, že je šťastná ona. Planina sa zmenila na les. Tu nežili vlci. Tu sme mohli ísť bez strachu, že nás niekto napadne. Odbočil som od rieky smerom do lesa. vedel som presne kam idem, už prešiel dosť dlhý čas. 

"Grey vládzeš ešte?" zaznelo zozadu. 
"Jasné že vládzem. Nie som z masla" zachechtal som sa. Dorazili sme na miesto.

"Ale tu žijú ľudia." povedala Ria a cítil som, aká ostala napätá. Ja som jej neodpovedal. 

"Grey, poďme odtiaľ preč prosím..." 
"Nie, ona ťa uzdraví. " zložil som ju na zem a pozrel som sa na ňu.
"Ver mi," priblížil som sa k nej hlavou a oblizol som jej temeno hlavy. Neviem prečo som to urobil. Ale jej pohľad mi naznačil, že mi verí. Podišiel som bližšie k domu, ona ostala ležať tam, kde som ju zložil. Zaškrabal som na dvere. Zaskučal som a vyštekol. Kľučka šťukla, dvere sa otvorili a ovanula ma ostrá vôňa byliniek. Ria za mnou kýchla. Bylinkárka ma pohladila po hlave. 
"Ahoj Grey, priviedol si mi svoju družku? Dovolí mi pozrieť sa na ňu?" opýtala sa potichu. Ria zjavne nerozumie, čo Bylinkárka hovorí. Pomaly podišla k nej a Ria sa naježila. 

"Ria neublíži ti... ona mi dala tú bylinu, ktorá ti pomohla."
Ria stále naježená, položila hlavu na zem a zvalila sa na bok, nedôverovala jej, ale dôverovala mne.  Bylinkárka, alebo ako sa ona volá, Isabelle, opatrne chytila Riinu nohu, na ktorej mala zlomené stehno. Ria potichu vrčala, ale nezahnala sa po nej. Bolo to vydesené vrčanie, nie výstražné. Prehmatala jej svaly a ponaťahovala jej nohu. Popritom si drmolila, ako by mohla svaly dať čo najskôr do poriadku. Na druhej nohe sa jej prasknutá kosť zrástla celkom dobre, ale ostal jej tam hrboľ, ako sa vytvorila nová časť kosti. Všetko, čo Isabelle povedala, som ja preložil Rii.
"Ako to, že ty jej rozumieš?"
"Ja.... netuším..." zaklamal som, "...proste jej rozumiem." 

Isabelle po polhodine naťahovania Riiných nôh vošla do domu a vrátila sa s kapsou. Ukázala mi jej obsah. Boli tam ďalšie rastliny, Ria nad tým pokrútila nos. 

"Tak ako predtým, ráno a večer, aspoň 10 dní. " prikývol som. 
"Keď to budete dodržiavať, svaly sa dajú rýchlo do poriadku. a treba cvičiť, nezabudnite, bez toho sa nepostaví. Vďaka bylinke bude mať Ria viac sily. Túto bylinku nájdete  blízko rieky. Má takéto dlhé listy." 

Oblizol som Isabelle tvár. Ona sa usmiala a zavesila mi kapsu na krk. Potom pomohla Rii vyliezť naspäť na môj chrbát. Celú cestu naspäť sme neprehodili ani jediné slovo. Už sme sa blížili k miestu prekročenia rieky, keď ma zastavila.

"Grey stoj."
"Ria ja..."
"Pssst.. zastav a prikrč sa..."
To už som spozornel. Niečo si všimla.

"Čo sa deje? Nič necítim" 
"Necítil by si ich, sú ďaleko a sme im po vetre, musíme zmiznúť."
"A pred kým?"
"Moja svorka, ak nás spolu nájdu, zabijú ťa.." 
"Vieš že som..."
"Nezaujíma ma, že si silný, nedovolím im, aby ťa zabili a sám by si dvanástich nezložil..." 
"Dvanástich?" 
"Áno, medzi nimi aj môj otec." 

Rozmýšľal som, ako sa dostať cez rieku, aby si ma nevšimli. V tom mi niečo doplo.

"Ria, oni sú na našom území... ak zavyjem na poplach... naši ich odoženú. " 
Chvíľku bola ticho, zložil som ju zo svojho chrbta blízko jamy pod kmeňom stromu. 

"Č-čo to robíš?" pozrela na mňa so strachom v očiach. Strachom o mňa. 

"Vrátim sa pre teba Ria, nikto ti neublíži. A ak nechceme vojnu, musím ich zastaviť. Zalez do tej diery a nevyliezaj von." dotkol som sa ňufákom jej tváre. Vyšla mi v ústrety a pritisla ku mne hlavu. Pocítil som teplo na hrudi. Vedel som, čo to znamená. Nechal som ju tam a rozbehol som sa na planinu. Horskí vlci si ma všimli, bol som sám, ale vedel som, že z lesa nás pozorujú ďalší. 

"Alfa Riyan. Odíďte z nášho revíru. Vaša svorka tu nemá čo robiť!" zakričal som.

"Si tu sám Gama. Si sám a my sme dvanásti!" zakričal mi naspäť. Všetci okrem neho stáli na mieste, no my dvaja sme sa k sebe pomaly približovali. 

Riyan zavetril a rozšírili sa mu zreničky. Vyceril na mňa zuby. 
"TY! Ty máš moju dcéru, cítim ju z teba!" zavrčal a ostatní vlci sa pohli smerom ku mne. Pokojne som si sadol. 

"Tvoja dcéra ma naučila trpezlivosti a veľa ďalšieho. Na oplátku toho, že som jej zachránil život." nadýchol som sa a zavyl som dlhým poplašným tónom. Oni však náš poplach nepoznali, tak sa iba zaškerili a rozbehli sa  ku mne. Spoza mňa však z lesa začali vychádzať ďalší naši. Zatiaľ iba hliadky, boli sme dokopy siedmi... to už bola nejaká šanca. Moje zavytie doplnili aj naši. 7 hlasov zvolávalo svorku. Z lesa sa ozvala odpoveď. Ale oni už boli pri mne. Naši nestihli dobehnúť včas a ja som dostal niekoľko rán....